Telefón zazvonil … sotva som ho našiel, pretože sa mi nechcelo hľadať vypínač nočnej lampy, a vlastne sa mi ani nechcelo dvíhať, však bola bezmála hodina po polnoci. Meno na displeji ma však presvedčilo, hoci už prvé slová volajúceho, či presnejšie volajúcej ma presvedčili, že som radšej – nemal dvíhať. Ale pred realitou života sa utiecť nedá, ani ignorovaním zvoniaceho telefónu.
Koniec, ozval sa známy ženský hlas. Už sa nebude trápiť, pokračoval. Prebehli mi hlavou rôzne myšlienky, predsa len som bol ospalý a akosi som poriadne nedokázal vnímať slová. Až po chvíli sa mi rozjasnilo a uvedomil som si, o kom a hlavne čom je reč. Kamarát z detstva, nepatrne starší než ja, podľahol chorobe … sotva sa prehupol cez päťdesiatku. Posledné dva mesiace už nevnímal okolie, bol viac v bezvedomí. Vlastne, naposledy sme sa rozprávali niekedy v auguste minulého roka, a aj vtedy neraz nechápavo pozeral a nereagoval na moje slová, spomienky z nášho detstva. No obaja sme si uvedomovali, že koniec sa neodvratne blíži.
Napriek krátkosti času, ktorý mu bol pri narodení vymeraný, prežil neuveriteľný život. Ako na svet prišiel, tak z neho aj odchádzal – bez majetku, bez rodiny, a predsa spokojný s tým, ako žil. Sotva dospel, musel opustiť detský domov a zmena spoločenských pomerov prišla skôr, než stihol využiť niektoré „benefity“ vtedajšieho režimu, v ktorom sme obaja vyrastali. Priam neuveriteľných tridsať rokov života strávil pendlovaním za prácou a bývaním v rôznych ubytovniach alebo hoteloch. Slovo domov prakticky nemalo v jeho živote miesta, vlastne možno ani nepoznal jeho pravý význam. Dalo by sa povedať, že problém bolo jeho druhé meno. Neviem, ale asi som nikdy nepoznal človeka, ktorý dokázal za tak krátky čas prežiť doslova všetko, čo je vôbec v živote možné. Vrcholy i pády na dno. Hrsť úspechov a záplavu sklamaní. Sotva by mu niekto závidel, akým spôsobom žil, ale napriek tomu bolo čo závidieť – vlastne ani nie tak závidieť, ako skôr obdivovať.
Hoci dostával od života facky ako na bežiacom páse, nikdy si nesťažoval. Vždy sa postavil, oprášil a život ide predsa ďalej, nie ? Nech čokoľvek prišlo, vždy sa uškrnul a prehodil – aj to patrí do života. Kam prišiel, tam sa ľudia smiali … nech prišiel do akejkoľvek ponurej nálady spoločnosti, po chvíli vládli radosť, smiech i prekvapenie, ako všetko môže zmeniť príchod jediného človeka, ktorý nebol na prvý pohľad ničím zaujímavý … ničím nevynikal, ako sa medzi chlapmi hovorí, sotva by o neho niekto lopatu – oprel. Ale prvý pohľad môže niekedy klamať, ba až neuveriteľne zavádzať. Čo mu osud vzal na výzore, alebo postavení … to mu dal na jeho neuveriteľnej charizme, ktorou vedel zmeniť doslova všetko. Aj prvotnú nechuť, či sklamanie.
Najlepšie to bolo poznať na jeho vzťahu k ženám. Dodnes si pamätám, ako mu jedna cynicky povedala, že by radšej ostala do konca života pannou, než by mala s ním – čo i len raz sedieť za jedným stolom. Vraj – na zúfalcov a bezdomovcov nie je odkázaná. Nie, naozaj nebola. Napokon – z dobrých pomerov, bohatej rodiny, nikdy nepoznala nedostatok, neistotu rána či bude večer kde hlavu skloniť, ťažko sa jej bolo diviť. No … naozaj s ním nesedela raz za spoločným stolom, a naozaj ani neostala – pannou. Strávila s ním skoro štyri roky života, a keď som ich prvý raz stretol – bolo to asi týždeň po pamätnom výroku, len pri káve bezmocne rozhodila rukami – neviem, nechápem, nikdy sa mi niečo také nestalo, však to vôbec nie je môj typ, nepáčil sa mi od prvej chvíle, ale … bolo tam presne to povestné ale, ktoré nás tak často nazlostí v iných súvislostiach, no tu ma skôr rozosmialo a potvrdilo pravdivosť starého a známeho – nikdy nehovor nikdy. Nakoniec s ním ostala do poslednej chvíle, a nevadilo ani to, aký bol medzi nimi vekový rozdiel – však mal len o päť rokov menej, než jej otec. Prežila kvôli nemu hádky s rodičmi, ba dokonca strávila istý čas aj s ním v malej izbičke podnájmu, ale nakoniec si svoje – presadila. Dala mu najkrajšie roky života, a spoznal to, čo predtým nemal. Drobnosti, ktoré robia život – životom. Spoločné sviatky, oslavy … spoločné trápenie i radosti.
Rišo, budeš chýbať … možno by som mal povedať, že budeš chýbať mne, ale nie … budeš chýbať mnohým. Človek môže mať v živote smolu, ale aj tak môže byť šťastný. Človek nemusí mať nič, ale aj tak môže byť – bohatý. Z pohľadu mnohých si bol chudák, bezdomovec či ľahko nahraditeľná pracovná sila, alebo snáď vandrák – ale v skutočnosti si bol bohatý a z tohoto sveta si odchádzal priskoro, no – šťastný. Poznal si hodnotu priateľstva i skutočnú lásku. Napriek pochybným hodnotám dnešnej doby si zanechal bohatstvo, na ktoré sa tak ľahko nezabudne. Bohatstvo spomienok, zábavných chvíľ … a hoci si odišiel, dobrou správou je, že sa raz stretneme, tak mi drž stoličku. A je úplne jedno, kde to bude … odpočívaj v pokoji.