Asi by sme mali byť nazlostení, ale už je to skôr na smiech. Čím viac času uplynie od konca komunistického režimu, tým viac jeho odporcov – pribúda. Už dokonca aj tí, ktorí zastávali za socializmu rôzne funkcie, dnes tvrdia, že len dôsledne a s neuveriteľnou šikovnosťou maskovali svoju nenávisť voči vtedajšej vládnucej štátostrane.
Čoraz viac ľudí verejne prehlasuje, že komunisti boli vlastne partiou hlupákov, ktorú bolo možné opiť rožkom, dokonca aj smradľavým a plesnivým. Napokon, nie je to nič udivujúce, pomaly dorastajú a dospievajú generácie, ktoré o minulom režime vedia len z počutia. Pre mladých ľudí je naozaj bývalý režim len fatamorgánou, o ktorej vlastne nič nevedia. A ťažko sa diviť výrokom bardov prvých porevolučných rokov, ktorí otvorene prehlasovali, že musia dve-tri generácie vymrieť, aby sa niečo zmenilo.
Hlavne pre ich pohodlie bola podobná myšlienka nepochybne prínosná … až nebudú existovať generácie, ktoré si pamätajú, nebudú ani tí, ktorí si vedia spomenúť – na ich minulosť. Minulosť, ktorá rozhodne nestála na odpore voči bývalému režimu, ale práve naopak – na spolupráci s bývalým režimom, alebo jeho tichej tolerancii.
Doktori práv, inžinieri, lekári, sudcovia, prokurátori – kto z nich by vyštudoval, alebo sa dostal na svoje miesto, ak by sa viditeľne vzoprel režimu ? Kto z nich by mohol nielen pracovať, ale vôbec uvažovať o nejakom lepšom mieste, ak by otvorene brojil proti režimu ? A kto môže uvažovať o niečom podobnom aj dnes, ak sa otvorene vzoprie voči bujnejúcej oligarchii a vládnucej partokracii ? Vtedy aj dnes platilo a platí – nikto.
Keď som nastupoval do prvého zamestnania, boli pravidlá jasne dané. Vedel som termín, poznal som miesto a bol som – v podstate sopliak. Kto tvrdí, že ako osemnásť-devätnásťročný mal jasne upratané v hlave, a režim pre neho predstavoval jasné zlo, proti ktorému od prvej chvíle bojoval – klame seba, klame iných. Kto tvrdí, že dokázal vyštudovať lekársku fakultu, bojovať proti režimu a denne sedávať za jedným stolom s vysokopostaveným dôstojníkom ŠTB – klame. V časoch tesne naplnenej dospelosti, alebo po ukončení štúdia nás zaujímala hudba, dievčatá, niektorí športovali a „šikovnejší“ už vozili svojich potomkov v kočíkoch. Nejakých vládnucich starých páprdov sme mali – na háku. Taká bola pravda, taká bola realita našej mladosti. Dvanásteho bola výplata, dvadsiatehošiesteho záloha … to boli počas pracovných začiatkov najdôležitejšie termíny, súvisiace s prácou. A ostatné – svet bol gombička, a my košeľa, na ktorej sotva visel.
Prvé mesiace po prevrate boli pre mnohých z nás doslova šokom …. nie preto, že komunisti sa dostali (verbálne) na perifériu alebo skôr smetisko dejín, ale skôr preto, kto sa tlačil na ich miesto, hral na ich odvekých oponentov, či doslova nepriateľov …
Vtedy a vlastne aj dnes sa na oponentov režimu začali hrať ľudia, ktorí ešte pred časom dokázali pokojne konzumovať súdruhom „ošablený“ zákusok a veriť tvrdeniu, že to nie je šabľa, ale – šľahačka. A boli schopní o tom skalopevne presviedčať iných. A po prevrate, ale aj dnes presviedčajú ľudí, že nie je pravdou to, čo im kedysi predvádzali … to len zle videli, mýlili sa, bolo to úplne inak. Naozaj ?
Spisovali čierne knihy, zakladali ústavy – pamäti národa, aby sa pamätalo na všetkých … len seba z toho akosi (určite neúmyselne) vyňali … hrdý nápis na databáza registračných protokolov – títo ľudia neboli vedomými spolupracovníkmi ŠTB … a vyznačené kategórie … nečudo, mnohí sa potrebovali vyviniť a mali dostatok vplyvu, aby im niekto poskytol barličku, keď už nemali toľko šťastia, aby ich – úplne vymazali.
Poturčenec horší od Turka, kedysi sa hovorilo a platí to aj dnes. Najviac dnes bojujú proti bosorkám červenej minulosti tí, ktorí im kedysi oddane slúžili … temné svedomie nepustí. A najmenej po pomste túžia tí, ktorí si najviac vytrpeli … prečo ? Možno preto, že keď sa potknete a spadnete na chodník, budete krvácať a pomaly strácať vedomie, vtedy spoznáte dva druhy ľudí – prví budú skúmať, kto ste a či sa vám vyplatí pomôcť, druhí budú pomáhať aj napriek tomu, že možno práve vám majú najmenej dôvodov – pomôcť. Ale na rozdiel od tých prvých – sú skutočnými ľuďmi …
A na záver jeden odkaz – každý musíme raz odísť z tohoto sveta, niekto dnes, iný zajtra a kedy ja – to neviem. Nebojím sa toho, ako budem odchádzať a kedy budem odchádzať, alebo kde skončím, ale desilo by ma, keby som mal žiť ako ty … niekto skončí v pekle po smrti, ale niekto v pekle – žije od nepamäti a peklom sám je … čo myslíš, kto je na tom horšie ? Nikoho nebude zaujímať, kým si bol, ale kto – si na teba spomenie …