Keď prišiel na svet, mama mu musela odhryznúť časť chvosta, aby mohli prísť aj jeho súrodenci. No, ale čo mu chýba na chvoste, to mu pridala príroda na prefíkanosti …
Hoci má len čosi vyše roka, a mama mu uhynula pred pár mesiacmi, podobá sa viac malému psovi, než kocúrovi z rodu mačacieho. Ktosi povedal, že ho prekrmujeme – chyba lávky, práve naopak – doma skoro vôbec neje, vybehá sa kde-kade a príde sa domov len vyspať. Hen susedovie Attila, teda presnejšie psík neznámeho plemena, je pomerne veľký, ale pred Oskarom len úctivo ustúpi. Aj sa svojho času pokúšal vysvetliť tomu malému, hrdzavému drzáňovi – kto je pánom na ulici, ale nakoniec musel utekať a ratovať sa pred ostrými pazúrikmi svojho protivníka.
Naopak, Oskar si hrdo vykračoval po ulici, akoby dával všetkým najavo – hoci som ešte len dorastenec, a učím sa mačaciemu životu, nikto si nebude do mňa dovoľovať. Iste, aj doma občas ukáže svoju nezávislú povahu a ak sa ho niekto pokúsi príliš dlho hladiť a maznať, neraz pocíti ostrosť jeho nespokojnosti. Veď on je predsa Oskar, kocúr … a nie nejaká krepá susedova mačka, ktorá začne priasť, ešte len zbadá svoju paničku. Hoci … keď to na neho príde, tak aj tú (doteraz s pohŕdaním obchádzanú) krepú mačku poriadne ponaháňa, lenže zatiaľ len stále končí s neúspechom. Potvora jedna malá, čierna – stále niekde zalezie, kam sa on nedostane a potom sa mu len vyškiera. Ale dlho to nepotrvá, aj ona podrastie, nevojde sa do tej malej diery a on jej potom ukáže … teda, možno.
Hádam si idem zašplhať po záclone, a než stihne babka rukami zalamovať, už lezie k stropu … chyba lávky, záclona takú váhu neunesie, a Oskar sa už rúti k zemi … ale však má mačka sedem životov, a pre kocúra by to malo platiť tiež, nie ?
Pre kocúra možno, no rozhodne to neplatí pre babkine črepníka a kvety v nich kvitnúce. Čoskoro sa všetky váľajú na koberci a tesne vedľa nich pristáva aj rádio, na ktorom sa chcel zachytiť a možno aj usalašiť. Babka sa zlostí, ale jemu je to jedno – keby si kúpila poriadny záves, ten by sa určite neodtrhol pri jeho zábave. Nech … a potom je vraj človek korunou tvorstva, a pritom si nevie ani kúpiť kus poriadnej látky na okno, ktorá by niečo vydržala – teda, ani nie tak niečo, ako skôr jeho – Oskara – uniesla.
Zrazu zastane a nastraží uši … z kuchyne sa rinú známe zvuky, ktoré upozorňujú, že sa niečo – možno chutné – deje alebo pripravuje. Ako víchor sa ženie z jednej miestnosti do druhej, sotva stihne ubrzdiť pred nohou stoličky, a pozerá … pozerá …. vedel som to, preblyskne myšlienka, bude niečo dobré. Konzerva alebo granule … pfúj, ohrnie ňucháčom, také svinstvo nežeriem. Ale kúsoček knedle, obalenej vo vajíčku, to je iná dobrota … fúziky sa mu chvejú a s napätím čaká, kým príde na rad, kým dostane ten svoj kúsok. Ech … znechutene zamáva zbytkom chvosta, keď zacíti, že prichádza jeho brat …
Rozmaznanec jeden … tvári sa znechutene. Veď ten je horší, ako tá krepá mačka od susedov. Furt by sa len váľal a nechával hladiť, škrabkať za ušami … sotva niekto z domácich usadne do kresla, alebo na gauč, už je roztiahnutý na jeho kolenách a pradie ako sprostý … a to je vraj kocúr ? Ani mačky sa mu vonku nechce naháňať, len ich lenivo spod stromu pozoruje a striehne, kde a kto by ho vzal do náruče, alebo na kolená … nebude ten nejaký inakší, vŕta Oskarovi myšlienka …
No nič, gazdiná vytiahla mlieko a knedličku vo vajíčku, tak to snáď chvíľku vydržím … taká dobrota stojí za to, aby som chvíľu zo seba robil pajáca, nie ? Ale potom pôjdem von, trochu si zabehať a dnes si to určite, ale naozaj určite vybavím s tou krepou mačkou od susedov. Dnes mi neutečie … a keď ju chytím, poriadne ju zovriem labkami a tak …. no fúj, ľudia … nehanbíte sa, nemáte vari svoje mačky a ste odkázaní na to, aby ste vzdychali pri opise mojich dobrodružstiev od slasti ??? Závidíte, čó … mladému kocúrovi … tak vám treba, mali ste sa na tento svet dostať – ako ja … hoci aj s odhryznutým chvostom.