Šach je rovnako tajomný, ako žena … (Cecil Purdy)
Prvú šachovnicu som dostal, keď som išiel do prvej triedy základnej školy. Viac-menej to bol omyl, pretože otec hľadal nejaký darček k narodeninám, a pretože vyberanie darčekov, zodpovedajúcich veku detí nebolo jeho silnou stránkou, v podstate kúpil to, čo prvé prišlo pod ruku. Nie, určite som nebol sklamaný, akurát som nevedel jeho dar akosi využiť. Nikdy predtým som nevidel niekoho hrať šach, a nemal som ani potuchy, ako sa hrá … a samozrejme, o čo vlastne ide.
Pomoc otca skončila naučením ťahov jednotlivých figúrok a vysvetlením niektorých pojmov, samozrejme najdôležitejším bol – mat. Pravdou je, že počas môjho detstva som z krabice šachu viac utieral prach, než ju otváral – otec so mnou hrával málokedy, a len dovtedy, kým nezačal pravidelne prehrávať. Určite som nebol lepší, než otec – ale na rozdiel od neho som nemusel premýšľať, ako sa postarať o rodinu, čo sa bude robiť zajtra … alebo o týždeň. Iste, túto pravdu som pochopil až oveľa neskôr, ako dieťa som bol nadšený, že vyhrávam a vedel som to aj patrične dať najavo … možno aj to liezlo otcovi na nervy, neviem. S kamarátmi som mohol na šach zabudnúť, v tej dobe frčal hokej či futbal, a pomaly začínal byť v kurze tenis … ale šach určite nie.
Uplynuli roky, a k šachu som sa vrátil, keď som mal tridsať. Opäť náhodou, kolega z práce organizoval amatérsky turnaj a do pavúka mu chýbal jeden hráč. Varoval som ho, že viem len posúvať figúrky a som asi taký šachista, ako nevidiaci – strelec … nevadilo mu to, a tak som sa zúčastnil.
Slovo zúčastnil dokonale ilustruje moje výsledky na turnaji. Vyhral som v prvom kole, ale nie preto, že by som bol lepší … súper ma bil od začiatku ako žito, moje figúrky končili vedľa šachovnice neuveriteľnou rýchlosťou, a vtedy urobil chybu – v očakávanom víťazstve prestal dávať pozor. A mne pomohla náhoda. V ďalšej partii som už podobné šťastie nemal, a rýchlo skončil. Ale spoznal som Fera, ktorý sa mal stať na dlhé roky mojím stálym protihráčom, a musím priznať – často aj zdrojom pobavenia. Vlastne – hrávame spolu dodnes, len už to nie je taká zábava, keďže bývame od seba stovky kilometrov, hrávame prostredníctvom internetu a navzájom sa nevidíme. A práve osobný kontakt a pohľad na jeho reakcie počas hry bol zdrojom mojej zábavy.
Fero bol rovnaký šachista ako ja. Posúval figúrky vo viere, že niečo z toho vznikne a on vyhrá. Nejaký plán hry alebo jej vývoja – to sme nemali ani jeden. A tak aj vyzerali naše partie. Vyhrával ten, kto mal šťastie a lepšie uložil figúrky. Alebo mu ostali – posledné figúrky. V mojom prípade sa hra končila, ak som poznal, že už s tým veľa nenarobím a radšej som ju ukončil, než by som sa zlostil. Fero bol iný … najprv začal spomínať všetky „vybrané“ slová … potom zazeral na mňa a nakoniec … áno, lietali figúrky. Niekedy sme viac zbierali figúrky, než hrali. Nazlostila ma žena … mešká nám výplata …. akosi mi neurobili dobre raňajky … rôzne výroky lietali z Fera, ako svojho času moje figúrky na turnaji, kde sme sa zoznámili. Nekomentoval som … a v podstate ani nad tým nepremýšľal.
Éra počítačového šachu a rôznych simulátorov nás zastihla v najvhodnejšom okamihu. Akurát vo chvíli, keď sme sa vzdialili a už spoločné partie nepripadali do úvahy. Zaregistrovali sme sa na jednom portáli, a začal hrávať online. Partie začali byť zaujímavejšie, pretože sa dali využiť rôzne funkcie, vrátane osobného poradcu … aj keď sa priznám, mnohé jeho rady som nechápal, aj keď viedli k úspechu (asi na šach naozaj nemám bunky). Pri jednej partii sa Fero pochválil, že má aj samostatný program v počítači, s ktorým hráva a má skvelú štatistiku – vtedy dokázal prehrať z päťdesiatky partií len štyri, čo bolo naozaj skvelé. Priznám sa, aj ma to trochu škrelo, pretože moje výsledky boli oveľa horšie – z približne rovnakého počtu hier som dokázal vyhrať dvakrát, a aj to viac-menej pôsobilo ako štatistická chyba, potvrdzujúca nemilosrdnú realitu – šachista zo mňa rozhodne nebude. Nič na tom nemenil ani fakt, že nejednu partiu som vzdal aj po niekoľkých ťahoch, ak som sa dopustil hrubých chýb. Aj mi vŕtalo v hlave, ako je možné, že Fero sa tak zlepšil a na mňa sa šachové poznanie akosi – nelepí.
Šachové sklamanie z vlastnej neschopnosti trvalo do novembra minulého roka. Vlastne … tak trochu zaúčinkovala náhoda.
Išiel som na seminár a stretli sme sa aj s Ferom, keďže v mieste konania seminára býva. Zašli sme na kávu, podebatovať o rôznych veciach a pritom obaja vytiahli tablety, keďže sme si chceli aj zahrať partičku. Fero si samozrejme neodpustil, aby mi hrdo neukázal svoju fantastickú štatistiku s počítačom … v prvej chvíli som ani nemal nejaký záujem, kým som neuvidel vedľa jeho skvelých čísel iný údaj – o náročnosti, ktorú si zvolil. Hrdo tam svietilo číslo – jedna.
Nie, nepovedal som nič, už nie som dieťa, aby som rýpal a vyškieral sa. Akurát som si v duchu povedal, že predsa len na tom nie som až tak zle … pretože na jednotke úrovni som odohral jedinú partiu po inštalácii programu, a keďže súper (počítač) hral (s prepáčením) ako „idiot“, tak som si nastavil po dlhšom skúšaní osmičku (pri desiatke, čo je maximum, som obvykle neodohral ani pätnásť ťahov, a to sa mi už naozaj nepáčilo). Iste, aj dnes skoro stále prehrávam, a som nadšený, ak dokážem vzdorovať a udržať sa vo hre … ale falošné ideály som akosi nikdy nemusel.
Len Fero akosi nevie pochopiť, prečo pri jeho skvelej štatistike pravidelne prehráva s hráčom, ktorý má tak mizernú štatistiku, ako ja. Najskôr to bude tým, že to vlastne nevieme hrať ani jeden … a šach je pre mňa dodnes rovnakou záhadou, ako ženy. Alebo pre inú myšlienku a niekoho iného …
Šachy sú neľútostné – musíte byť pripravený zabiť ľudí … (Nigel Short)
A na to naozaj nie som pripravený … hoci niekedy by aj pri mne lietali figúrky, najmä vo chvíľach, keď sám hrám – ako idiot. Čo je pomerne často … čo už, s tým dokážem žiť, horšie by bolo žiť v ilúzii, že som šachová hviezda … ako niektorí žijú v ilúzii, že sú hviezdami v niečom úplne inom … a pritom do tmy svieti len ich – sebaklam. Tak zle na tom nechcem – byť ….