Hĺbkotlač je technika, ktorou je možné vytlačiť množstvo plytkých článkov …. (Gabriel Laub)
Žurnalistika je remeslo, ktoré môžeme naozaj radiť medzi zaniknuté, no prinajmenšom vymierajúce remeslá. Dnes sa píše na objednávku, čo sa dá zhrnúť aj slovami – za koho, alebo proti komu. Dopad tohoto druhu “videnia” sveta na verejnú mienku je priam katastrofálny. Ľudia sa zaoberajú hlúposťami, aby nevideli realitu života. Netreba hovoriť, komu to vyhovuje.
Novinár je pofesionál, ktorý akceptuje, že pri výkone svojho poslania sa brodí bahnom, a vždy sa môže vrátiť – zablatený. Brodí sa bahnom, aby iní mohli žiť lepší, čistejší a šťastnejší život. Myšlienka je nástrojom, ktorý mu slúži k osloveniu iných … slovo je holubom, prinášajúcim jeho myšlienku k iným. Nepíše, aby iní vedeli o tom,že žije – píše, aby iní mohli žiť lepšie …
Novinár nie je pisár … aby písal to, čo si kto objedná. Novinár je svedomím spoločnosti … a preto na Slovensku prevažujú pisári. Svedomie zatiaľ slovenskej spoločnosti – nechýba. Nečudo – pohľad na Dievča dňa nehryzie tak, ako svedomie.
Posledné dni však otriasli aj tou časťou spoločnosti, ktorej namiesto svedomia stačil „hit“ Dievča dňa. A možno práve teraz by sme mali začať od podlahy, a žiadať to, čo sa už dnes nielen na Slovensku, ale aj vo svete – nenosí. Mali by sme žiadať návrat poctivej žurnalistiky, teda pomaly vymierajúceho remesla, návrat ľudí, ktorí chcú hovoriť a písať pravdu, bez ohľadu na to, komu tá pravda vyhovuje alebo nevyhovuje.
Mali by sme žiadať, aby sa novinári stali opäť tým, čím by mali zo svojej podstaty byť – svedomím spoločnosti. Mali by sme žiadať, aby pravdu hľadali a nerobili to, čo je bežné dnes – nevyrábali pravdu. Mali by sme žiadať, aby sa novinári opäť stali hlasom spoločnosti, voličov a daňových poplatníkov. Hlasom, ktorý si nebude môcť dovoliť ignorovať žiadny politik, žiadna politická strana. Hlasom, ktorý si nebude môcť nikto kúpiť, bez ohľadu na prostriedky, ktorými disponuje.
Mnohí budú možno kričať – nebuď naivní, takto to nefunguje nikde vo svete. Možno, ale prečo by sme nemohli byť práve tými, ktorí ukážu, že to takto fungovať – môže. Pre novinára by mal byť zločin zločinom bez ohľadu na to, kto sa ho dopustí, a v akom postavení sa nachádza – či už spoločenskom, alebo majetkovom. Nikto a nikomu nebráni, aby v prípade prekážok v jeho práci, sa postavil a jasne povedal – chcem pracovať pre vás, ale nemôžem, pretože mi v ochrane vašich záujmov bránia. Je to ťažké, ale nie nemožné. Nemôžeme, ba nesmieme dovoliť, aby bola pravda v našej spoločnosti šírená podľa toho, čo a komu vyhovuje. Nesmieme pripustiť, aby volený funkcionár určoval, čo a kedy sa môžeme o jeho činnosti dozvedieť, alebo sa vyhýbal zodpovednosti za následky svojich rozhodnutí tým, že bráni vo zverejnení informácií o jeho činnosti pod rôznymi zámienkami.
Strach ? Strach nemajú len blázni … alebo šialenci … vždy si však položme otázku, kto a prečo selektuje informácie, ktoré sa dostanú na verejnosť, a prečo sa v zahraničných médiách často píše o tom, čo slovenské médiá ignorujú, alebo spomenú okrajovo, kdesi na konci stránky, pár slovami …
Slovo je zbraň, ktorej iná nie je rovná. V spojení s pravdou sa slovo stáva zbraňou, ktorá môže meniť dejiny národov, štátov i ľudstva. Musíme však chcieť … všetci a bez výnimky.
Čo majú spoločné oheň a politik ? Obaja môžu byť dobrí sluhovia, ale vždy sú zlí – páni. Žurnalistika nie je povolanie, ale – poslanie … poslanie, disponujúce dvoma najsilnejšími zbraňami sveta – slovom a perom …. vráťme jej poctivé meno …. zaslúžia si to aj tí, ktorí už dnes s nami nie sú.