Malých zlodejov obesíme a veľkých vymenujeme do politických pozícií (Aesopus, otrok a rozprávač poviedok v antickom Grécku)
Slovensko sa zapísalo do dejín svetovej politiky. Prvý raz prišiel návrh na defenestráciu z najvyšších miest, alebo skôr – prezidentského paláca. Iste, dnes sa používajú kultivovanejšie výrazy, ale podstata ostáva zachovaná. Vyhoďte vládu, my budeme lepší, zaznieva pravidelne odkaz. Nuž áno, kto túži po moci, sľúbi aj nemožné. Slovami Chruščova, politik sľúbi most aj tam, kde netečie žiadna rieka. Ktovie, možno preto sa stala na Slovensku stavbou storočia diaľnica z Bratislavy do Košíc.
Takže ? Neviem, poslať vládu do minulosti nie je ničím ojedinelým. Stačí jej vyhlásiť v parlamente nedôveru, pripraviť predčasné voľby … a máme problém. Komu dať dôveru a zveriť moc do rúk ? Dnes je totiž na Slovensku skompromitovaný prakticky každý politik. Jedného podozrievajú z prepojenia na taliansku mafiu, druhý nosil raňajkové referáty účastníkovi mafiánskych zoznamov, tretí nie je mafián, len je s mafiánmi na fotkách, štvrtý …. dosť, takto sa nikde nedostaneme. Nikde, pretože nakoniec zistíme, ako je náš výber obmedzený. Vlastne si nemáme z čoho vyberať.
Skúsime ľahšiu tému ?
Môžeme, napríklad pár slov o našich Tatrách. Vypočul som si dvoch turistov, ktorí sa vracali z lyžovačky. Stručne ? Spokojní boli asi len s tým, že idú konečne domov. S ostatným boli nespokojní, alebo doslova pobúrení. Predražené služby, kvalita nezodpovedajúca prezentácii, neochotný ba často doslova nepríjemný personál … áno, ťažko niekomu vysvetliť, prečo je obed za desať eur studený, porcia vyzerá ako detská, a chuť jedla nezodpovedá názvu.
Ani to nie je prijateľná a ľahká téma, ale …
Zvonček …. nemilosrdne pretŕha niť môjho spánku. Ospalý otváram dvere, za nimi sused v župane, manželke je zle, potrebuje do nemocnice a nevedia sa dovolať (skôr nemajú kredit, a číslo 112 je po poslednom trapase akosi zakliate). Chvatne sa obliekam, však je to len kúsok, odveziem ju aj sám. Však do hodiny som doma, zase povedia, že to nič nie je a kdesi za dverami zalamujú rukami, čo si teta vymyslí nabudúce. No, tentoraz sa mýlim. Chcelo by to prevoz do susednej nemocnice, oznamuje lekár, lenže na záchranku to nie je, a bežná sanitka nepríde skôr, než za dve-tri hodiny. Neodveziete ju vy, pozerá na mňa lekár. O jedného viac či menej, hádžem rukou a o chvíľu ostávajú svetlá nemocnice a mesta za nami. Polhodinová jazda a sme v susednej nemocnici. Ďalšia polhodina čakania, konštatovanie, že pani by mala ostať na pozorovaní aspoň pár dní, ale … niet voľného lôžka. Zavolám do susednej nemocnice, hovorí sestra a vytáča číslo. Do tretice všetko dobré, sláva, lôžko majú … hej, hej odveziem pani, však je to už jedno. Malá ručíčka hodiniek sa nenápadne posúva od trojky ku štvorke, keď zastavujem pred nemocnicou. Zase čakáme, minúty sa nekonečne vlečú, konečne prichádza podráždený lekár, ktorý má dosť svojej práce a nechápe, prečo nás k ním poslali. Rýchla prehliadka pacientky, nie, to rozhodne nie je na hospitalizáciu u nás, ale vyšetrenia urobíme, keďže u vás nemáte vybavenie, ironicky dodáva. Strácam trpezlivosť a rovnakou iróniou mu odpovedám, že ak ho práca nebaví, určite sa nájde niečo pri kopaní kanálov. Jeho pohľad hovorí, že kamaráti asi nebudeme.
Ručička hodín ukazuje čosi po pol šiestej ráno, keď opäť zastavujem v areáli našej nemocnice. Utrmácaná suseda sťažka vystupuje, pomaly kráča na oddelenie, kde našťastie majú voľné lôžko. Idem domov, spať sa mi už neoplatí, zalievam si teda rannú kávu.
Defenestrácia sa odkladá. Adeptov je toľko, že by sme sotva našli na Slovensku dostatok okien a pobúreného ľudu. Počet účastníkov podobného podujatia by zrejme hravo stačil na zápis Slovenska do knihy rekordov, a možno by pri nás aj v Číne len bledli závisťou. Nemôžeme však riskovať, že sa Slovák či Slovenka ocitnú na – listine ohrozených druhov.