… socializmus sa nevráti, zahlásil Fero nad krígľom piva. Škoda, ozvala sa Anča, miestna krčmárka. Prečo ? priletela otázka odkiaľsi z „pléna“. Pretože za socializmu sedeli duševne chorí na psychiatrii, zlodeji obývali väznice a ľudia – žili. Ej bisťu, pekne hovoríš, až mi slza kvapla na líco … zatiahol Gejza, írečitý to Slováčisko, ktorého nárečie by nepoznal ani slovutný jazykovedec, keďže všetko pletie dohromady.
Ej, bisťu … tak nejako napadlo aj mňa, keď som videl, ako sa naši páni medzi sebou hašteria, ani čo by ľudu doteraz poctivo slúžili a žiadnu výplatu nedostali, ako je to dnes niekde aj bežné. No teda, niektorých by som vedel možno vyplatiť aj z vlastného, ale sused zakričal, vraj tej liesky je škoda na tie, krepie palice. Asi má aj pravdu, lebo predsa len mám radšej lieskovce, ako lieskové palice … hoci na niekoho chrbte by sa aj taká bakuľa dobre vedela podpísať, chodil by tak rovno, ani čo by tyč zhltol. A tá kondička, keď by si týždeň nevedel sadnúť, ešte by mi aj ďakoval.
Inu, obzrel som sa v krčme a začul, ako Gejza na mňa čosi spoza krígľa bľaboce … započúval som sa, a pochopil jeho slová, vraj mala mafia na úrade vlády styčného dôstojníka, či styčnú dôstojníčku, alebo čo to chľapotal. Imro, prekladaj … zavelil som jeho bratovi. No, vraj oné … predseda mal na úrade tú, no babu s kontaktom na mafiu. Netáraj, vypleštil som naňho okále, ani čo by som práve videl výplatu. No hej, v novinách tak píšu, na … kukni sa a podával mi ohmatané noviny, ani čo by ich krava žula v papuli, hoc ich pred hodinou kúpil. Kukám, skúmam … no k svetu je, síce nie môj typ … ale dá sa kukať, pravdu hovoríš, neklameš. No a to je ona, vyprskol na mňa slová, miešané s penou z piva. Utrel som si ksicht, nech nevyzerám ako ten, no … Lewis po behu na sto metrov, upozornil Imra, že ráno som sa sprchoval a teraz sa mi akosi netreba, a zamyslel … a to ako naozaj, ona robila u oného, premiéra … naozaj, škeril sa Imro.
A terazky oné, opozícia vykrikuje, vraj to premiér mal vedľa seba, no … kamošku s nejakým mafiánom, či čo. Radšej som si odsadol nabok, Imro zjavne nepochopil, že som sa ráno umýval, a ďalej mi posielal spŕšky mokrých slov …
I dal som fakty na kopu a skúsil sa zamyslieť, kde je asi havo zakopaný. Pracovala pre premiéra, vraj pozná nejakého mafiána … cítil som sa akosi ťažko na rozmýšľanie, treba si uľaviť, potom aj myšlienky rýchlejšie pobežia, nie ? Niečo na tom pravdy bolo, lebo ako som vychádzal z oného zariadenia, bachla ma do hlavy spásonosná myšlienka – už viem, už viem, ako to bolo. Zarazil som sa, lebo chlapi v krčme na mňa čumeli, akoby som z jahody spadol, a Anča sa pod pultom skrývala a vyľakane vykúkala. No čo je, pýtam sa jej … nič, nič, len si tak zakričal a ja som ľakavá, však vieš, nie ? No neviem, či si ľakavá, pretože keď platím, zhrabneš peniaze takou rýchlosťou, ani čo by ťa nindžovia trénovali. No vieš, a na čo si to vlastne prišiel ?
Aha, preglgol som hlt piva … už viem, prečo tak opozícia zúri. A prečo ? No lebo závidia priemerovi, že tá kočica pracovala pre neho, a nepracovala pre nich … a mohli mať aj vlastnú mafiu, a nemajú ništ. Ej bisťu … Imro až tak vyskočil spoza stola, a aký bol dlhý, taký sa pred ním rozpleštil na dlážke. Akosi podcenil váhu a kvalitu tekutín, ktoré do seba vykydol, a no a teraz sa to kruto prejavilo. Kým sa dvíhal zo zeme, čosi šomral a nakoniec prehodil – vidíš, to ma nenapadlo, že môžu onému, priemerovi závidieť … no hej, konečne sa Imro usadil, musíš sa na to pozerať komplexne … ako hovoril, začalo mi gamby od smiechu vykrúcať, ako sa snažil používať odborné termíny, hoci sotva držal zadok na stoličke. Pozri sa, čo sa schádza okolo priemera a porovnaj s tým, čo sa schádza okolo nich … otŕčal mi svoj obitý smartfón …. no hej, pozeral som, naozaj nie je čím sa chváliť … aj moja deväťdesiatročná suseda vyzerá lepšie, to je pravda.
Tak čo … budeme mať novú vládu … vyhrkol Jano. A ba kieho helementa, uškrnula sa Anča spoza pultu, akurát sa kmíni vymenia a život pôjde ďalej. Čo s nimi ? Čoby malo byť, musíme sa na nich pripraviť, odgrgol si Imro. A to ako … no, chcelo by to niečo, čo ešte vo svete nemajú. Napríklad jednotné oblečenie s označením, ale nie nápisom poslanec, minister a podobne … ale skôr také nápisy, ako pozor – kmín, alebo keď spím – neklamem … no, a ešte železnú guľu s retiazkou na čongále, nech si zvykajú … vykríkol náhle Gejza, ktorý už dlhšie odpočíval …
Mám to, zvrieskol Imro a Anča opäť bojazlivo vyzerala spod pultu. Netreba riskovať, rovno im zviažme ruky, nohy, zapchajme ústa a bude. Nebudú môcť kradnúť, klamať ani utiecť s lupom … víťazoslávne na nás čumel, ale uškľabok ho hneď prešiel, ako zbadal naše kyslé ksichty. Čo je, zhúkol … ništ, nápad je dobrý na prvé počutie, ale ako budú prejednávať zákony, hlasovať a vykonávať ostatné činnosti … ej bisťu, zakabonil sa ksicht Imrovi, na to som nepomyslel. Čo teraz ? Skoro sa rozplakal … chytil som ho okolo pliec a chlácholil … nebuď smutný Imro, však sa to dá aj inak. Stačí – nevoliť kmínov, luhárov … usmial sa cez slzy, pravdu máš … až mi je to divnô.
No hej, to je divné aj mne … prečo sme na to doteraz – neprišli.