… a dostane sa im štempľa profesionality, neobmedzene môžu deformovať národ a jeho vedomie. Hrdosť na svoje korene, vlastenectvo a zmysel pre realitu – prvé dve majú s tretím málo spoločného.
Ako je to s rovnosťou medzi ľuďmi a národmi ? Všetci sú si rovní ? Ale kdeže, pravidlá určuje matka príroda, a tú veru nezaujímajú pokrytecky spracované pravidlá nespratného tvora s označením človek.
V čom sú si rovní poldruhametrový trpaslík, s miliónmi na konte a dvojmetrový “drobček” žijúci od výplaty k výplate ? Len v jednom – príslušnosti k ľudskému pokoleniu. V ostatnom sú tak rozdielni, ako sa len dá. A rovnako je to aj v iných prípadoch, môžeme sa tváriť, ako len chceme – rovnosť medzi ľuďmi je ilúzia, ktorá nemá veľa spoločného s realitou.
Argumentovať pocitom rovnosti medzi národmi, pričom jeden je dvojnásobne početnejší než ten druhý – môže len blbec. Áno, všetci sme ľudia, niekto študovaný, iný sprostý … len mi nejde do hlavy, odkiaľ sa berie zvrátená prax, že sprostý má smerovať – ostatných. Možno v skúsenosti bohatých a mocných, ako ľahko sa dá so sprostými manipulovať.
Príbeh Československa mnohým kole oči. Najmä tým, ktorí by sa v bývalej federácii nedostali ani k dverám, vedúcim k moci. A samozrejme aj ich pätolízaćom, ktorí za žobrácky groš urobia čokoľvek.
Kto chce vykrikovať českej strane, že mala viac, než slovenská – mal by najprv porovnať rozdiely. Medzi národmi, ich postavením a úrovňou v čase vzniku spoločného štátu, ako aj tým,čo spoločne dokázali za svoju relatívne krátku, spoločnú existenciu. Československo bolo rešpektovaným štátom – rovnako v medzivojnovom období, ako aj po druhej svetovej vojne. A nič na tom nezmenila ani vláda komunistickej strany. Niekto musel trieskať v OSN topánkou po stole, inému z Československa stačilo chladne a logicky argumentovať, a s rešpektom počúvali aj oponenti.
Dnes je mnohé inak … spoločnosti, ale skôr vládnucim elitám rozkazuje strach. Strach zo spomienok na minulosť, ktorá ich pomaly začína dobiehať. Začínajú sa báť aj vlastného tieňa.
Alebo skôr tieňa, ktorý sa nad nimi týči. Mĺkvo, nereagujúc na ich rôzne ataky, stále predstavuje vrchol, po ktorom síce túžia, ale je pre nich nedosiahnuteľný. Možno aj preto, že ani za čias najtemnejšej normalizácie nemohol nikto len tak hádzať špinu po spoločnom štáte. Možno aj preto, čomu všetkému sa naučili ľudia, ktorí v tomto štáte vyrástli a žili. Ľudia, pre ktorých neboli pojmy ako – vlasť, vlastenectvo, alebo láska a porozumenie – len prázdnymi frázami na dosiahnutie cieľa. Ľudia, ktorí si nepotrebovali dokazovať vlastnú veľkosť prázdnymi slovami ako – európan, európanstvo – a napriek tomu dokázali byť hrdí na seba, na svoje korene a predkov.
O tom všetkom a mnohom inom je spomienka na spoločný štát, ktorá patrí aj do našich dejín. Je však aj o ľuďoch, ktorí sa zapredali zlu menom Mníchov 1938, ako aj o ľuďoch, idúcich v ich šľapajach, ktorí dnes uctievajú rovnako pokryteckú a hrozivú modlu … niekde v Bruseli.
Ľuďoch, pre ktorých je dnes vlastenec – nacionalista … či dokonca – extrémista. Ľuďoch …. ? Alebo skôr blbcoch, za cudzie peniaze predstierajúcich … inteligenciu ?