Kauza Cervanová sa tiahne desaťročiami histórie – tak niekdajšieho Československa, ako aj súčasného Slovenska. Padli súdne rozhodnutia, nadobudli právoplatnosť, mala by byť uzavretá. Pred časom skúšali niektorí „novinári“ vytrieskať z nej osobný prospech a ukojiť si nenávisť voči bývalému režimu, ktorému v jednom prípade oddane slúžili, v inom prípade nemohli ani pomýšľať na to, aby svojou účasťou dehonestovali význam slova – novinár.
M.Hanus napísal knihu, v ktorej zhrnul všetko, čo sa týka nielen prípadu, ale aj zmeny jeho osobného postoja. Zatiaľ som nemal možnosť, aby som sa s touto knihou oboznámil, ale čítal som rôzne vyjadrenia autora, kde jasne a zreteľne vyjadril, prečo svoj postoj ku kauze zmenil. Niet pochýb, že mnohým jeho „kolegom“ sa zmena postoja nepáči, pretože na spomínanej kauze si riešili svoje komplexy, či sa snažili inštalovať do pozície verejne známych investigatívnych novinárov. Ťažko sa im prizerá na to, ako padá papierový dom klamstiev a rôznych špinavostí, ktorý tak hrdo kedysi prezentovali.
Podľa Z.Kepplovej nepísal M.Hanus knihu preto, aby sa M.Glváč lepšie cítil. Uvedené konštatovanie sa ocitlo na konci jej článku v denníku SME, a dokonale odráža úroveň spomínaného média. Komentár bol napísaný len preto, aby si mohla bezvýznamná novinárka do niekoho kopnúť. Nie, rozhodne sa nebavíme o tom, na akej úrovni je kniha M.Hanusa, nebavíme sa ani o tom, či sa jeho postoj zmenil správnym smerom. Po desiatkach rokov od spomínaného zločinu sa dnes dá, a to aj v prípade prístupu k rôznym spisovým materiálom, len špekulovať a hľadať odpoveď na otázku, čo všetko sa tej noci vlastne odohralo. Čítal som aj vyjadrenia M.Glváča na spomínanú tému, a hoci by som s jeho prístupom k veci nemusel súhlasiť, má ako každý občan právo, aby sa vyjadril. Iste, môžeme za jeho vyjadreniami hľadať motiváciu, ktorá k nim viedla, ale základom profesionálnej cti novinára, ktorý je za svoju prácu (hoci by mala byť poslaním) platený, je úcta ku každému názoru, bez ohľadu na to, kto ho vyjadril. Schopnosť úcty ku každému, vrátane oponentov, je základným rysom profesionála – v žurnalistike.
Denník Postoj veľmi nesledujem. Nemám voči nemu žiadne výhrady, jednoducho nemám čas, aby som sledoval všetko, čo v denníku vychádza. Pamätám si akurát z minulosti publicistiku v podaní F.Múčku, ktorý je šéfredaktorom spomínaného denníka, nie vždy som s jeho názormi súhlasil, ale boli vždy na úrovni. A to si treba vážiť u každého … novinára.
Netajím sa, že som aj predplatiteľom SME. Dnes však nie preto, že je to „môj“ denník z hľadiska názorov a postojov, ako tomu bolo kedysi pred rokmi, za čias vládnutia V.Mečiara a jeho neslávnej kohorty. Skôr vyhadzujem peniaze von oknom, aby som videl, kde sa dá padnúť, keď sa zmení žurnalistika z poslania – na prácu. A som sklamaný, pretože v súčasnosti už neexistuje nič z toho, čo bolo kedysi v spomínanom denníku štandardom. Vidieť to na úrovni komentárov, spravodajstve, sterilnom blogu a diskusiách. Kto nie je s nami, je proti nám a treba sa ho zbaviť … z môjho pohľadu by práve takéto motto zodpovedalo tomu, čo sa dnes prezentuje v SME ako žurnalistika.
A najlepším dôkazom je prakticky jednostranná orientácia redakcie na jeden politický smer, ktorý nie je veľmi odlišný – či už myšlienkami, plánmi, alebo pohľadom na spoločnosť – od toho SMER-u v politike, ktorý tak pravidelne a horlivo kritizujú. Ako sa dnes hovorí – ak ide o našich ľudí, je všetko dovolené – dokonale platí aj pre redakciu denníka SME.
M.Hanus nepísal, aby si mohla Z.Kepplová kopnúť do M.Glváča. Písal, aby priznal vlastný omyl, čo je najťažšie priznanie v živote každého jedinca ľudského rodu. A práve táto schopnosť odlišuje poslanie novinára od práce niekoho, komu sa v istých kruhoch zvykne hovoriť aj nepekným slovným spojením – platený škrabák. Škoda, kedysi som veril, že práve SME nikdy nepadnú na úroveň plytkej propagandy, bulváru a jednostranných postojov … tiež som sa mýlil …