Spoplatňovanie služieb v slovenskom zdravotníctve sa stalo bežným javom od čias, keď ekonomický analfabet a asociálov vyhlásil, že zdravie je rovnaký tovar, ako čokoľvek iné na pulte obchodu.
A tak si postupne pacienti zvykali – najprv sa začínalo kuchynským príborom, neskôr pribudol toaletný papier, a tak postupne pribúdalo kde-čo, až sme skončili v dobe absurdnej, keď napríklad pri hospitalizàcii pacienta po návšteve urgentu žiadal personál, aby mu rodina priniesla lieky z miesta trvalého bydliska, ktoré sa nachádzalo “len” čosi vyše sto kilometrov od miesta hospitalizácie. Oni v nemocnici také lieky … nemajú !?
Iste, niekde je potrebné šetriť, keď poctivo platiaci pacient musí byť solidárny a prispieť na liečenie alkoholikov, narkomanov a gamblerov, ktorí si svoje problémy spôsobili vo vlastnej réžii, ale na ich riešenie sú neskôr o peniaze okrádaní iní. Pritom, ak už solidarita, nemali by vo zvýšenej miere prispievať na riešenie týchto problémov tí, ktorí predtým na tom zarobili ?
Spoplatnené nabíjanie mobilných telefónov či platenie za televízne vysielanie, to sú len špičky ľadovca v zdravotníctve.
Bolože to radosti, keď sa zrušili dvadsaťkorunáčky, nie ? Dnes sú nahradené dvojeurovkami a desaťeurovkami, nehovoriac o množstve rôznych príplatkov za lieky a služby. Skoro nikto si poriadne nevšimol, že neprijateľné málo sa zrušilo, aby sa platilo troj-pätnásťnásobne viac. Hlavne si to nevšimli tí, ktorí má za uvedené porovnanie chceli včera pomaly ukameňovať, pretože som slovne siahol na ich idol.
Aj o nadštandardné izby je v niektorých nemocniciach bitka. Myslíte, že pre kvalitu služieb ? Kdeže … stačí šikovný personál, dobrý odhad pacienta a prezieravé umiestnenie na izbu s non-stop kašľajúcimi alebo inak sa prejavujúcimi spolunocľažníkmi. Koľko vydržíte ?
Ak sa vyššie spomínanému chce niekto diviť, mohol by sa zamyslieť nad jednou otázkou – ako sa dá pripraviť vyrovnaný štátny rozpočet v štáte s rozkradnutým priemyslom a poľnohospodárstvom, kde sa od svitu do mrku rozdáva kadejakým zahraničným pobehajom ? Existuje len jedna cesta – okliešťovanie alebo spoplatňovanie verejných služieb a okrádanie obyčajných ľudí. A kedy to začalo ? V roku 1990, keď sa dostali k moci pobehaji, príživníci, neskôr zlodeji a podvodníci, či sluhovia cudzieho záujmu. A lepšie nebude, kým sa ich nezbavíme a nepotrestáme podľa práva za ich zločiny.