Stručne povedané – úpadok tradícií … išli sme do Šiah na jarmok a dalo by sa skončiť jednou vetou – strata času a zbytočne spálený benzín.
S jarmokom podľa našich predstáv či spomienok z dávnejších čias to nemalo nič spoločné. Niekoľko zúfalcov sa snažilo o navodenie jarmočnej atmosféry s výrobkami z vlastnej dielne medzi záplavou stánkov s treťotriednym čínskym tovarom, prípadne dovozom z Poľska. Jarmok v klasickej podobe pripomínala len vôňa rôznych špecialít zo stánkov s občerstvením a niekoľko potrundžených chlapov v neslušnej hodine – tesne pred obedom.
Je pekné, ak sa snažíme udržiavať tradície. Ak to má však stáť len na slove “jarmok” a tradičnom termíne, nemá to žiadny zmysel. V tomto prípade je to skôr strata času a márne budovanie potemkinovej dediny na zakrytie duchovnej prázdnoty. A nech sa nikto nehnevá, ale ani to žrádlo nie je také, ako bývalo. Možno aj pre absenciu kontroly jarmočníkov … ak by to bolo inak, nemohli by za langoše s cesnakom vydávať langoš potretý cesnakovou vodou, alebo servírovať rôzne pečené “pochúťky, plávajúce v prepálenom oleji, či podávať hranolky obliate tatárskou omáčkou, ktorá stojí niekoľko hodín na priamom slnku. Ak to vôbec je tatárska omáčka …
Čo vlastne zaujalo na jarmoku v prihraničnom meste Šahy ?
Asi len medzinárodná kombinácia – teda prevažujúca maďarčina medzi stánkami s čínskym a poľským odpadom, v meste situovanom na slovenskom území. Kultúrny guláš, v ktorom kultúru symbolizovalo len slovo – jarmok.
Takže … tomuto druhu “kultúrnej” udalosti sa nabudúce radšej … vyhnem. Sotva sa dá oćakávať zmena myslenia u organizátorov.