Katyň … slovo, ktoré vyvoláva spomienku na masaker, hlboko zapísaný v poľskej duši, tak veľmi túžiacej po pozdvihnutí vlasti na piedestál veľmoci, ktorou kedysi nepochybne bola a tak málo si pamätajúcej – vlastné a neraz hanebné stránky dejín.
Zolo Mikeš vytvoril vo svojom príspevku na portáli aktuality.sk historický guláš, ktorý nechutí ani po akomkoľvek dochutení. (Rusi vrazili Poliakom dýku do chrbta …). Predovšetkým používaním rôznych výrazov a účelovo poskladaných argumentov, ktoré by dnes podporili oficiálnu protiruskú rétoriku. Lenže – fakty nepustia.
Rusko bolo v čase masakru v Katyni súčasťou ZSSR. Na čele sovietskeho štátu stál Gruzínec Stalin, ktorý sa zapísal do dejín ako lupič a masový vrah – predovšetkým vlastného národa. Ale zapísal sa do dejín aj inak – ako víťaz nad Hitlerom, s ktorým pred vypuknutím vojny kupčili aj demokratické veľmoci, a o.i. mu celkom “demokraticky” predali Československo v Mníchove 1938, a obrátili sa proti nemu až vo chvíli, keď nádej na porážku stalinského ZSSR vyhasla a bolo jasné, že s touto beštiou v ľudskej koži svoje ciele nedosiahnu.
Keď už chcel Z.Mikeš posudzovať katynský masaker, ako novinár ho mal posudzovať v kontexte dobových vzťahov a udalostí, dotýkajúcich sa Poľska a cárskeho Ruska, resp.ZSSR v čase medzi rokmi 1914-1940.
Vojnový konflikt, ktorý začal medzi Varšavou a Moskvou tesne po skončení I.svetovej vojny, a vznikol na základe veľmocenských ambícií Poľska, skončil o.i. aj internovaním ruských zajatcov v poľských táboroch. Ich počet sa odhadoval na 75-80 000. Pri výmene zajatcov sa vrátilo do Ruska 26 440 zajatcov, mnohí ostali v Poľsku. Ale mnohí aj zahynuli v neľudských podmienkach poľských táborov, kde vládli zima, choroby a hlad. A to aj napriek rôznym protestom zo zahraničia. Výsledkom bola smrť 16-18 000 zajatcov, niektoré zdroje uvádzajú až 25-30 000. O nič lepšie sa nesprávali Poliaci ani voči zajatcom z radov ukrajinskej inteligencie, ktorých bezdôvodne väznili v táboroch počas svojej povojnovej snahy o opätovné získanie Ukrajiny. Pritom väčšina z týchto zajatcov pochádzala z radov civilného obyvateľstva na Ukrajine. Práve v tomto období bol daný historický základ k tomu, čo sa neskôr odohralo v Katyni.
Vzťahy medzi Poľskom a stalinským ZSSR v období rokov 1922-1940 boli napäté. Poliaci sa nevedeli zmieriť s neúspechom misie, kde ich protiruské ťaženie po prvej svetovej vojne neskončilo porážkou len zásluhou hlúpeho zasahovania kremeľskej vrchnosti do vedenia bojových operácií, a Stalin hľadal zámienky – nielen na odplatu, ale aj rozšírenie sovietskeho impéria.
Rozbuškou, ktorá viedla k neskoršej tragédii, sa stal pakt Pilsudski-Hitler, ktorý podpísali 26.januára 1934 Konstantin von Neurath a Jozef Lipski.
Priamym následkom podpisu zmlúv bolo odstúpenie Poľska od medzinárodných záväzkov, súvisiacich s ochranou práv národnostných menšín, ako aj verejné vyhlásenie ministra zahraničia Becka o zbavení sa záväzkov voči Československu a vízii budúceho vzniku poľsko-maďarskej hranice.
Pakt Molotov-Ribbentrop, ktorý spomína Z.Mikeš, bol podpísaný 23.augusta 1939, teda viac než päť rokov po podpise poľsko-nemeckého paktu. A bol podpísaný až po zlyhaní rokovaní ZSSR s Veľkou Britániou a Francúzskom o vojenskej spolupráci. V čase jeho podpisu boli podobné zmluvy s Nemeckom podpísané všetkými európskymi veľmocami, zmluva medzi Moskvou a Berlínom bola podpísaná ako posledná.
Od podpisu paktu s Hitlerom rátalo Poľsko s územnými ziskami, a to nielen na úkor Československa. Smer nemeckej politiky bol jasný a Varšava rátala s obnovením veľmocenského postavenia, ale aj územnými ziskami na úkor stalinského ZSSR, pričom konečným cieľom bolo obnovenie Veľkého Poľska z čias 17.storočia, pred jeho rozdelením medzi Rakúsko, Rusko a Prusko.
Masaker v Katyni bol priamym následkom predošlého vývoja a nepremyslenej, alebo skôr nereálnej politiky poľských elít, ktorá začala skončením I.svetovej vojny. Už tesne po vojne hrozil Poľsku v dôsledku absurdnej vojny proti boľševickému Rusku rozpad. Išlo od porážky k porážke, a nebyť zhody šťastných náhod pred bitkou pod Varšavou a hlúpeho zasahovania Kremľa do vedenia vojenských operácií, dnes by asi Poľsko neexistovalo.
Preto hovoriť o ruskej dýku do poľského chrbta je možno moderné, ale hrubo zavádzajúce. V prvom rade to bola sovietska dýka, a po druhé – Poliaci sa chystali urobiť to isté, len im to nevyšlo. A osudy ukrajinskej inteligencie či ruských zajatcov v poľských internačných táboroch hovoria jasnou rečou – Poliaci by sa v prípade úspechu nechovali o nič lepšie, než Stalin.
A ani súčasná poľská politika nenasvedčuje, že by sa poľské elity poučili. Možno je dnes protiruská politika v móde, ale rozhodne je krátkozraká … tým skôr, že máme historické skúsenosti so “spoľahlivosťou” našich dnešných spojencov.
zdroje: internet