L.Žitňanská zamávala na rozlúčku vládnej koalícii.
Bola jediným svetlým zjavom koalície, ktorá vznikla po voľbách 2016. Nepochybujem, že bola sklamaná povolebnými vývojom, a rovnako nepochybujem, že napriek všetkým výhradám pristúpila na účasť v tretej vláde R.Fica s nádejou, že niečo na Slovensku dokáže zmeniť k lepšiemu.
Návrat k vzdelávaniu mladej generácie je správnym rozhodnutím a vôbec sa nedivím jej pochybnostiam o tom, komu dať dôveru v najbližších voľbách. Je to vlastne otázka, ktorá by sa dala prirovnať k “voľbe” odsúdeného pred popravou, keď sa ho opýtajú, akú farbu má mať slučka, ktorá ukončí jeho pozemské bytie.
Žitňanskej zamyslenie nad tým, kto si zaslúži aspoň omrvinku dôvery, by malo prinútiť k zamysleniu aj voličov. Iste, zneužitím vraždy vo Veľkej Mači sa opozícii podarilo prinútiť k odstúpeniu R.Fica či R.Kaliňáka, alebo policajného prezidenta T.Gašpara, no začína sa ukazovať, že pozadie zločinu môže byť úplne iné. Nehovoriac o tom, že predstavitelia opozície v zúrivej snahe o uchvátenie moci robia jednu chybu za druhou. A dokonale potvrdzujú, že sa v ničom nelíšia od svojich politických oponentov, ba možno sú aj horší.
Ak sa niekto dnes opýta, kto bol architektom tretej vlády R.Fica, musí sa pozrieť práve do radov dnešnej opozície. Korene absurdnej koalície Smeru s Mostom, SNS a Sieťou vyrástli z nezmyselnej taktiky R.Sulíka a I.Matoviča, ktorý v snahe o posilnenie vlastného postavenia dlhodobo oslabovali potenciálnych partnerov. Zákerné ťahy sa najviac podpísali na strane R.Procházku, ktorá sa dostala do parlamentu s odretými ušami a celkom sa dala pochopiť “odplata” vierolomným partnerom v podobe spolupráce s R.Ficom. Ak už mal byt piatym kolesom na voze, tak nie pod taktovkou tých, ktorí mu dlhodobo mydlili chodník pod nohami.
Podobné pocity mohol mať aj B.Bugár. Po záplave letákov z dielne OĽANO by len veľmi naivný politik išiel do spolupráce s nespoľahlivými partnermi z radov obyčajných “ľudí”. Posledný klinec do rakvy spolupráce zatĺkol Matovič v prvej povolebnej relácii, kde svojím správaním len potvrdil pochybnosti Bugára.
V tejto situácii si vedela vyložiť karty aj L.Žitňanská. V prípade opakovaných volieb prichádzalo do úvahy aj riziko vzniku opakovanej “jednofarebnej” vlády Smeru, alebo neprijateľného posilnenia pozície M.Kotlebu a jeho strany. Rovnako si vedela spočítať životnosť koalície, zloženej zo zástupcov siedmich politických strán a priamo účasťou Matoviča pod vratkým vedením R.Sulíka. Ťažko povedať, ktorá možnosť pôsobila horšie.
Môžeme ju kritizovať za jej voľbu účasti vo vláde R.Fica, ale na rozdiel od kaviarenským rečníkov aspoň skúsila urobiť niečo dobré. Oni to ani neskúšali, len sa neustále oháňali slovami, s kým a prečo nebudú, pretože by im to ich volič neodpustil. Vlastne ani veľmi neklamali, pretože “ ich voličmi “ v pravom zmysle vyrieknutých slov je len hŕstka nespokojných sponzorov v pozadí. Ostatní síce sú voliči, ale určite nemyslia o nich, ako o svojich. Žitňanskej odchod z vládnej koalície len dokonale ilustruje špinavú hru, ktorá sa rozohrala okolo ústavných sudcov a spôsobu ich výberu. Bez ohľadu na účastníkov ani jednému nejde o kvalitné obsadenie tejto inštitúcie, ale len o naplnenie vlastných cieľov. A je nepochybné, že pre niektorých je obsadenie pozícií “našimi ľuďmi” aj otázkou prežitia, tak politického ako aj občianskeho – na slobode. A sotva sa dalo čakať, že im pri naplnení podobných cieľov bude držať lampu práve L.Žitňanská, pre ktorú bola účasť vo vládnej koalícii východiskom z núdze po voľbách 2016, nie však naplnením jej predstáv o riadení štátu.
Nech je už rozhodnutie L.Žitňanskej o jej budúcnosti akékoľvek, ostáva len zaželať, aby jej dalo viac radosti, než účasť v cirkuse, ktorým sa stala politická scéna na Slovensku po voľbách v roku 2016.