Máloktorá kultúrna pamiatka na Gemeri sa môže pochváliť takým záujmom turistov, ako hrad Krásna Hôrka. A máločo je takým symbolom neschopnosti zodpovedných, ako rekonštrukcia hradu po požiari.
Opravné práce sa naťahujú, menia sa projektanti, pripravujú verejné súťaže, neviem … klame ma pamäť, alebo sa požiar naozaj odohral v roku 2012 ? Kultúrna pamiatka, ktorej význam a vplyv na región je nespochybniteľný, ale všetko sa skôr javí v štýle – však nejako bude, nie ? Kde ostal záujem regiónu, národa či štátu ?
Ak by bola rekonštrukcia Krásnej Hôrky v naťahovaní času a vyhľadávaní “objektívnych” príčin, prečo nemajú veci ten správny smer, výnimkou – možno by sa to dalo akceptovať. Lenže sa o výnimku nejedná, je to skôr pravidlo. Záujem štátu končí naplnením pokladnice. A občasnými verejnými vystúpeniami politikov v nádejí, že snáď za dva-tri roky bude všetko tak, ako má byť.
Neúcta voči kultúrnemu dedičstvu priam bije do očí … z čoho sa nedá vytrieskať kapitál akéhokoľvek druhu, to nikoho viac-menej nezaujíma.
Slovensko je doslova preborníkom v uprednostňovaní cudzieho záujmu pred vlastným. Sme asi jednou z mála krajín, kde sa riadia elity heslom “bližší kabát ako košeľa”. Ak niekto pochybuje, môže navštíviť napríklad “kúpele” v Korytnici, ale o mnohom dnes vypovedá aj Sliač, či Vyšné Ružbachy. Ošarpané budovy, zanedbané parky, opustené areály a kde-tu nechápajúci návštevníci.
O nič lepšie nie sú na tom ani mnohé slovenské strediská cestovného ruchu. Neraz som spomínal, že najmä slovenské Tatry by sa mohli zapísať do encyklopédií ako vzor, akým spôsobom je možné okradnúť a znechutiť návštevníkov, ako ľahko sa dá zničiť dobrá povesť. Rozdiely medzi poľskou a slovenskou časťou Tatier doslova bijú do očí. Kým Poliaci sa snažia zušľachtiť všetko, čo by pritiahlo návštevníkov, u nás sa množia gýčovité stavby a opustené historické budovy hotelov a iných rekreačných zariadení. Jediné, čoho je naozaj dostatok, sú všadeprítomní vyberači parkovného a rôzne nevkusné rampy, obmedzujúce vjazdy do niektorých častí. Tých pribudlo ako húb po daždi, a asi tomu ešte nie je koniec. Dokedy ?
Pravidelne chodím okolo kaštieľa na Ostrej Lúke, alebo niekdajších zájazdových hostincov s bývalými prepriahacími stanicami – či už na Kozelniku, alebo Starých Horách. Slzy tečú pri pohľade na to, ako sme k svojej minulosti ľahostajní. Neustále sa “hľadajú” riešenia a výhovorky. Skôr to však vyzerá tak, že sa čaká na čas, kým to niekomu spadne do lona za babku, však koho by neskôr zaujímalo, ako to kedysi bolo a vyzeralo.
Ale máme Jánošíka, nie ? No áno, máme, ale dnes už máme aj expertov, ktorí sa snažia úroveň ľudovej legendy pretvoriť na príbeh bezvýznamného kriminálnika.
Ak teda nerátam posledný príbeh z dielne filmárov, ktorý po rokoch trápenia dokončila A.Holland a hlavný hrdina viac filozofoval, než zbíjal. Ej, to bola “dobrota” v porovnaní s predošlými dielami P.Bielika. Len jedno mi vŕta v hlave, ako by asi vyzeralo dielo slovenskej legendy, ak by mala k dispozícii tie prostriedky, ktoré mali jej nasledovníci.
Kedy konečne pochopíme, v čom je potenciál Slovenska ? Kedy konečne pochopíme, že žijeme v nádhernej krajine, rozprestierajúcej sa v lone úchvatnej prírody, s bohatou históriou … a áno, krásnymi a dobrými ľuďmi, pretože v budúcom živote sa chcem narodiť niekde na Šariši … tam je krásnych žien, jeden by neveril … nedávno som videl akúsi súťaž krásy, no proti babám zo Šariša vyzerali účastníčky … zúfalo obyčajne … začnime si vážiť, kým sme …