Kriminalita je javom, sprevádzajúcim ľudskú spoločnosť od nepamäti. Niet pochýb, že za éru svojej existencie sa našli mnohí, ktorí skúšali svoju moc udržať, upevniť, alebo získať pomocou nezákonných praktík. Žijeme však v 21.storočí …
Vrhať zdopovednosť za akýkoľvek zločin na adresu kohokoľvek predtým, než konečne rozhodnutie vynesie súd a nadobudne právoplatnosť, je v prípade novinára – hanebnosťou. Ak sa niekto k podobným praktikám uchyľuje pravidelne, zaslúži si skôr označenie – chudák. Iste, našli by sa aj iné slová, ale tie vynecháme. V každom prípade by som márne hľadal odkazy na zodpovednosť vlády I.Radičovej za vraždu E.Valka, ktorý bol po všetkých stránkach nepochybne významnejšou osobnosťou, ako J.Kuciak. Pre slušných ľudí však platí, že každý život človeka je bez ohľadu na jeho postavenie nevyčísliteľnou hodnotou.
R.Fico sa nemusí vyviňovať zo žiadneho zločinu, ktorého sa sám nedopustil, alebo nezúčastnil. Iste, chápem odpor žurnalistickej obce voči jeho osobe, pretože jej neraz dokázal povedať nepríjemnú pravdu do očí, čo najmä novinári veľmi ťažko nesú. A ešte ťažšie nesú, ak im niekto opláca rovnakou mincou. Svojho času sa istá bulvárna persóna chcela súdiť za to, že jedna z pravidelne prepieranych celebrít siahla po rovnakej zbrani a nachytala bulvárneho “pravdoláskara” v náručí cudzej slečny, hoci ho doma čakala manželka a tri deti. Drzosťou, za ktorú sa uvedená persóna chcela súdiť, bolo zverejnenie fotografii z predmetnej situácie na jednom nezávislom webe. Zrazu sa strhol pokrik o zasahovaní do súkromia a podobne. Kým to bolo naopak, a dalo sa na tom istom zarábať, nevadilo.
Je pochopíteľné, že vlastná medicína novinárom nechuti … navyše, vo vlastnom zrkadle sa často vidia v rovnakej podobe ako tí, ktorých tak s obľubou prepierajú (na objednávku) vo svojich plátkoch.
Určite sa však nejedná o spoločenskú objednávku. Nezávislosť a objektívnosť dnešnej žurnalistiky je rovnaká chiméra, ako existencia himalájskeho yetiho. Je to na škodu spoločnosti, ak by to bolo inak, vyzeralo by aj vedenie štátu inak. Nehovoriac o živote národa. Na tom však nikomu, novinárov nevynímajúc, nezáleží.
O tom, ako si dnešné “slobodné” médiá prejavujú voľnosť názoru, svedčí najlepšie ich správanie voči tým názorom, ktoré nezodpovedajú oficiálnej línii. Väčšina “mienkotvorných” médií doslova vyčistila diskusie od neprijateľných diskutérov, ktorí si dovolili tvrdiť niečo iné, ako médium podporuje. Rovnako skončil aj autorský blog denníka SME, kde určite len náhodou ostali len ti autori, ktorí idú v jeho línii. V prípade HN Blogu zašli veci ešte ďalej, kde blog zanikol úplne a ostali len stĺpčeky pre privilegovanú skupinu autorov, akoby náhodou, skoro bez výnimky kritických len jedným smerom. Kdeže, žiadna náhoda.
Iným hmatateľným dôkazom manipulovania s verejnou mienkou sú diskusie na niektorých portáloch. Je pravidlom, že ak sa objaví článok, ktorý by mohol vyvolať výrazný nesúhlas čitateľov, diskusie sa neotvoria. Pre istotu, aby ich výsledok nenastavil zrkadlo autorom. Dnes sa v podstate dá uplatňovať jedna rovnica – kde je zakázaná diskusia, tam autor článku klame. Žiadny iný dôvod na zákaz diskusie neexistuje, a neobstojí ani tvrdenie, že sa diskusie obmedzujú pre možnú vulgárnosť. V spojitosti s vulgárnosťou ešte jedna poznámka – ak si pozorne pozriete diskusie v mienkotvorných denníkoch, sotva sa chová niekto vulgárnejšie a netolerantnejšie, než ten “vzdelaný a intelektuálne založený” voličsky potenciál pravicových strán.
Je to svojím spôsobom kuriózne, ale najviac slobody prejavu je tam, kde by sa to ani nepredpokladalo. Nikto netvrdí, že dané médiá sú objektívne a postupujú jednoznačne férovo, ale aspoň sa nehrajú na to, čím nie sú. Žiaľ, o súčasnom HN Online môžem povedať len jedno – časy, kedy som bol hrdým predplatiteľom sú dávno preč. Škoda …