Radičová, Procházka, Bugár … ale možno pripomenúť aj Mihála alebo Poliačika … čo majú spoločné ?
Prvým trom iniciatívne mydlil chodník pod nohami aj R.Sulík. Ďalší dvaja mu evidentne prerastali cez hlavu a boli nepríjemnými konkurentmi v rámci strany. Ako to dopadlo ? Radičovej vláda padla, strana Procházku (de facto) zanikla. A dnes sa snaží dobyť vládne pozície SaS s druhým sledom politikov, ktorí by u jej najsilnejšieho protivníka zrejme neboli hodní ani nominácie pre mužstvo v okresnej súťaži. Koaličný potenciál liberálov je na úrovni SMER-u a dá sa charakterizovať slovami – voľba zo zúfalstva, keď už nič lepšie nie je na obzore.
Ak si niekto nepamätá, tak výmenu Radičovej za Mikloša rozoberal s M.Kočnerom (a dnes tvrdí, že Kočner má stále ľudí v koalícii, čo by sa dalo vidieť aj inak) s použitím neveľmi lichotivých slov … Procházku výrazne podrazili v spolupráci s Matovičom počas prezidentskej kampane a neskôr tesne pred voľbami 2016 …
Druhé miesto sa dá hodnotiť rôzne … môže byť skvelé, ale aj – až druhé. Záleží len na uhle pohľadu. V politike neznamená druhé miesto vôbec nič, ak nie je spojené s podielom na výkonnej moci.
Nie, nikto nespochybňuje skutočnosť, že Sulík dokáže byť spoľahlivý koaličný partner. Len treba niečo dodať – platí to vtedy, ak sa veci budú vyvíjať podľa jeho predstáv. Ak nie – stačí si spomenúť na roky 2010-2012. Pokiaľ by nebolo jasné, o čom je reč – predseda parlamentu je ústavným činiteľom, ktorý prichádza do kontaktu aj s informáciami, podliehajúcimi utajeniu. Pravidelný kontakt s osobou, ktorá je policajnými zdrojmi priraďovaná k podsvetiu, končí v každej krajine s výnimkou Slovenska – rovnako. Žiadne ospravedlnenia – koniec kariéry verejného činiteľa na akéhokoľvek úrovni. Pretože ústavný činiteľ má dostatok možností, akými sa vyhnúť kontaktu s nevhodnými osobami, pripadne si vopred preveriť, či kontakt s danou osobou nemôže byť problémom. Navyše – práve o Kočnerovi pravidelne písali média a to v neveľmi lichotivom duchu, čo sotva mohol ktokoľvek prehliadnuť.
Alebo to prehliadol len ten, kto to vidieť nechcel …
V tejto súvislosti spomeniem aj niečo iné – pred dvoma dňami sa objavil v DenníkuN článok o prehliadaných “spojencoch” M.Kočnera v alternatívnych médiách, ktorými mali byť o.i. aj R.Vaský a M.Daňo. Pri čítaní zmieneného článku som sa musel smiať, a nielen ja. Tvorbu Vaského poznám ešte z čias, keď sa objavovala na blogu Hospodárskych novín, a netajím sa, že vyvolávala vo mne pobavený úsmev, ináč som to nebral nikdy vážne. Forma publikovania, ktorej sa obaja s M.Daňom venujú, nie je niečím, čo by ma akýmkoľvek spôsobom fascinovalo, ale rešpektujem, že každý má právo na svoju formu vyjadrenia názoru – a pokiaľ nevykráda myšlienky iných a nevydáva ich za svoje, ale prezentuje svoje názory a neporušuje pritom zákon, len uplatňuje svoje právo. Ale konštrukcia na základe, že Vaský a Daňo sú spojenci Kočnera, je viac než smiešna a poukazuje na mnohé. Hlavne vyvoláva otázku, kto má z týchto dvoch menovaných osôb – strach. A prečo. V rámci oboznámenia sa s podstatou článku V.Šnidla som videl aj jedno video, kde Vaský navštívil redakciu DenníkaN a nejaká, mne neznáma osoba, doslova freneticky vrieskala, aby okamžite odišiel a už sa nevracal. Pripadalo mi to čudné … no byť na mieste šéfredaktora, nedovolil by som zverejniť obsah, ktorý V.Šnidl k tejto téme ponúkol, ak by to nepoložil dôkazmi svojich tvrdení. Ako majiteľ média by som redaktora i šéfredaktora rovno prepustil, pretože spomínaný článok dehonestuje všetko, čo symbolizuje slovo – žurnalistika. Ale chápem – o žurnalistiku (nielen) v tomto prípade nejde. Vlastne sa len utvrdilo vo mne presvedčenie, že niekdajší rozpad redakcie denníka SME bol len účelovým divadielkom pre verejnosť, a v skutočnosti išlo o niečo úplne iné. Ale chápem frustráciu redakcie denníka – 22.miesto v návštevnosti na internete a prakticky bezvýznamný trhový podiel v predajnosti papierovej verzie, to asi nie sú výsledky, ktoré očakávali.
Takže … až naprší a uschne, páni. Aj napriek zúrivým útokom, ktoré majú prebudiť najnižšie pudy verejnosti, doba sa už zmenila. Každý má prístup k informáciám, niekto väčší – iný menší, ale jedno majú spoločné – už ich nemôže nikto ťahať na varenej špagete a tvrdiť, že je to rezeň. A pokiaľ to skúša, pravda sa zvykne vyplaviť na povrch – aj v podobe frenetického vreskotu, či zúrivých reakcií, alebo prehadzovania vlastného blata na iných … nebol to Fico, ktorý sa v pozícii ústavného činiteľa stretával s Kočnerom …
Strach z alternatívnych médií chápem – sotva môže niekto nariadiť nezávislému autorovi, aby písal na objednávku. A potom sa aj v záplave bahna objavujú – oslepujúce lúče skutočnej pravdy.