Už počas školských čias som neznášal jednu skupinu ľudí – vtedy sa im hovorilo “falošní partizáni”, boli to ľudkovia, ktorí sa pravidelne objavovali na rôznych slávnostiach, kde sa hodili svojimi zásluhami za čias SNP … hoci nejeden z nich ťahal dreveného koníka za sebou, alebo ešte vychutnával materinské mlieko …
Naivne som si myslel, že tá doba skončila. Ale nie – ako plynú roky, objavuje sa čoraz viac “bojovníkov” proti režimu, ktorí pôsobili v rôznych funkciách a napriek tomu – bojovali.
Žijeme dobu, v ktorej sa čoraz viac vyznáva boj proti falošným správam. Mali by sme teda bojovať aj proti falošným hrdinom, klamárom rodiacim si meno na tom, k čomu ani zamak neprispeli. Ukázať, ako a kde – čo sa dialo. Archívy si k dispozícii, pamätníci stále žijú a niektorým treba ukázať, kde je ich skutočné miesto. A pripomenúť, kto sa naozaj vzoprel a kto sa – len viezol.
Úvodom toho, čo bude postupne nasledovať. Nikdy som sa proti systému, ktorý bol za socializmu – nebúril. Iste, ako žiak či študent, alebo ako začínajúci pracujúci som kde-tu urobil rôzne pestvá, ktorými je známe každé detstvo, dospievanie, ale aj dospelosť.
A niečo podobné nepokladám a nikdy nebudem pokladať za nejakú formu “vzbury” proti režimu. Áno, užil som si svoje pre odmietanie zväzáckych aktivít, hlavne však nosenia povestnej kravaty, ale to vôbec nesúviselo s režimom – proste sa mi nechcelo a kravata sa mi nepáčila. Nič viac, nič menej.
Áno, v posledných voľbách som dal svoj hlas komunistom. Nikdy som predtým nevolil, a možno už ani nebudem, pretože nie je koho voliť. A hlas som dal na základe programu, ktorý má byť pre ľudí a nie pre hŕstku vyvolených. Na rozdiel od iných nemám problém to priznať a stojím si za svojím rozhodnutím.
Niekedy však treba povedať viac … nedovoliť, aby sa vytvárali falošné symboly a robili si meno a povesť na základe zásluh iných …
Kto chce pravdu, dostane ju. Neprikrášlenú, holú, nepríjemnú … ukázať, čo a kde sa stalo. Kto sa naozaj snažil o zmenu spoločnosti. Nie, nebudem spomínať tých, ktorí nemali žiadny podiel. Nezaslúžia si ani bodku z klávesnice, ani sekundu času, ktorý mi osud vymeral. Spomeniem tých, ktorí v dobrej viere a presvedčení chceli niečo zmeniť, hoci dnes sú v nejednom prípade – sklamaní.
Sľúbili sme si pravdu ? Dobre … pravda už prichádza … bude spätá s regiónmi, kde som nejaký čas strávil, či už pracovne alebo súkromne. Bude – O ĽUĎOCH …
Archívy sú bohaté a odhalia mnohé … aj to, na čo už mnohí (s radosťou) zabudli …
(pokračovanie nabudúce)