Miesto prázdnych rečí politikov, zakrývajúcich ich vlastné maslo pod klobúkom, nech je tento rok tým, čím by mal byť každý rok – lepším ako minulý rok, a horším ako budúci rok … pretože spoločnosť by sa mala každý rok posúvať k lepšiemu …
Minulý rok sme mali možnosť vidieť všetko, čo slovenskú spoločnosť rozdeľuje. Mali sme možnosť (opäť) poznať, že slovenská spoločnosť nestojí na osobnostiach, ktoré by právom prinášali národu pocit hrdosti, ale naopak na kariéristoch, ktorí v mene vlastného prospechu dokážu využiť a zneužiť čokoľvek, čo život prinesie. Mali sme možnosť vidieť aj to, že pýcha predchádza pád. Ale aj to, že najviac o vode kážu tí, čo vo vlastnom pohári (cudzie) víno omieľajú a tvária sa, že len im patrí právo určiť – čo dobré a čo nedobré v spoločnosti vidíme.
Aj preto by sme sa mali tento rok zastaviť a zamyslieť. Položiť si otázku, čo vlastne chceme – od seba, od národa, od Slovenska. Či chceme byť hrdým a svojbytným národom, ktorý bude budovať (vlastnú) lepšiu budúcnosť a navliekať si kabát, ktorý je jemu vlastný, alebo sa chceme vrátiť do čias, keď nás mnohí hanobili slovami „krpčiari“ a slúžili sme každému a všetkým, len sebe a svojmu životu – nie. Mali by sme zvážiť, čo je naozaj pre roduverného národovca potrebné a osožné.
Ako hovorili naši dedovia a pradedovia – sedieť v šenku len preto, že tam sedia aj iní, ešte neznamená, že sedíme – v dobrom šenku.
Mali by sme sa konečne zastaviť a zamyslieť, koľko hrdosti nám môže priniesť krásny kabát, spod ktorého (nevábny) puch vanie. Zamyslieť nad tým, koľko priateľstva a úcty nám prejavujú tí, ktorí nám denne hádžu plesnivú skyvu nechutného bochníka chleba a tvrdia, že je to lepšie, však si len stačí – zvyknúť. Pretože zvyknúť sa dá na všetko, ba dokonca aj na šibeň, ale sotva to znamená lepší život. Skôr naopak …
Vraj máme byť ľudia a denne svoju ľudskosť prejaviť. A čo sme, ak nie ľudia ? A prečo sa tí, ktorí nám ľudskosť denne o hlavy obíjajú, sami chovajú ako niečo, k čomu sotva slova slušného na svoje pery vieme vypustiť ? Prečo nám o ľudskosti hovoria tí, ktorí sa sami chovajú ako odroni, nehodní slušného miesta medzi – ľuďmi ?
Kto si chce uctiť iných, musí v prvom rade cítiť úctu k sebe samému. K svojej rodine, najbližším …. tým, ktorých úsmev na perách i jeho život krášli. Tým, ktorí chcú svoj život zlepšiť a vedia pritom iných – nechať žiť. Nikto nehovorí, že nemáme podať ruku k pomoci cudziemu … pomáhať však cudzím vtedy, keď nám na priedomí vlastní (zúbožení) ležia … to je hanebnosť, nehodná človeka, pociťujúceho úctu a rešpekt k tomu, čo kedysi naši predkovia označovali slovom – dedovizeň.
Sýty hladnému neverí alebo panská láska na zajačom chvoste visí …
Kto je bez viny, nepotrebuje sa denne okiadzať … ja nič, ja muzikant. Len klamári stále kričia o tom, že inak nehovoria, len pravdou sa prikrývajú. Pravda má vlastné topánky, bárs nie honosné, možno aj pomalé, ale vždy príde tam, kde ju čakajú. Možno neskoro, možno otrhaná … ale príde. Snáď i preto by sme mali tento rok postáť i myšlienke času dopriať, a opýtať sa – čo naozaj chceme. Pretože potľapkanie po pleci od falošného priateľa, či groš na pomoc od úlisného zlodeja … to je rovnako, ako nôž do chrbta od zákerného nepriateľa.
Aký bude rok 2019, to nevieme. Želajme si však, aby bol naozaj lepší … nech sa aspoň trošku očistí slovenský štít od falošníkov, ktorí o pravde, láske, porozumení i ľudskosti kážu, hoc sami sa chovajú … ako odroni. Nech je očistený od klamárov, kričiacich, že hoci všade (pri zlom) boli, oni zle nechceli, len sa – mýlili.
Nech sa konečne aspoň o máčny mak posunieme k Slovensku, ktoré bude strechou i láskyplnou náručou pre slovenský národ … tým rajom, o ktorom mnohí hovoria, hoci ho len sami pre seba … vidia.
Všetkým zdravia, šťastia, lásky i úspechov v Novom roku želám ….