Takže sa opäť objavuje oprávnená otázka, kedy hlavný moralista v tábore SaS nájde konečne aj v sebe štipku slušnosti a poberie sa do zabudnutia – politického.
Je totiž hanebnosťou, že pre kontakty s Kočnerom odstůpil už kde-kto z funkcie, ale horlivo kritizujúcemu Sulíkovi – stačí ospravedlnenie. On nič, on muzikant. Kdeže, ani náhodou.
Ak by nevedel, kto je Kočner, nestretával by sa s ním, nevyužíval by jeho služby pri preverovaní členov strany, neprejednával by s ním voľbu generálneho prokurátora či výmenu I.Radičovej a jej nahradenie I.Miklošom. Teda politikom, o ktorom pred voľbami 2010 zanietene tvrdil, že o spolupráci s ním v žiadnom prípade neuvažuje. Čo by však jeden (Richard) neurobil pre funkciu, nie ?
Nehovoriac o jeho pokryteckom mávaní nad fotografiami B.Kollára z jednej dovolenky … išlo predsa o moc a vtedy je dovolené všetko, aj šliapanie po vlastnom jazyku, nie ?
Však aj Dzurinda mu bol dobrý, keď inak nešlo vytvoriť koalíciu v roku 2010. A tiež bol pred voľbami – neprijateľný. Nakoniec mu držal – balónik.
Chorobou slovenskej politiky sú názoroví akrobati. Mimochodom, súhlasím s názorom Matoviča, že by sa malo preveriť, koľko peňazí a ktorými rukami prešlo. A mohli by sme hneď začať politickou firmou navrhovateľa, ktorá berie za volebné výsledky státisíce eur, ale okrem vybľakovania na námestiach či vulgarizmov v parlamente neponúka vôbec nič. Stačilo by sa oprieť o slová bývalej poslankyne Ritomskej, ktorá sa k peniazom na politické aktivity nevedela dostať nijakým spôsobom. Asi by sme sa (možno) čudovali, čo všetko sa z vrecka daňových poplatníkov financuje.
Treba ukončiť financovanie politických strán z vrecka daňových poplatníkov cez zákon. Nech si ich financujú tí, ktorí ich volia … koľko dnešných parazitov by ostalo v politike ?