… by mal na adresu hokejovej reprezentácie a trénerov zaznieť potlesk. Aj napriek tomu, že sme opäť nedosiahli na postup do štvrťfinále a po dlhých rokoch budeme hrať kvalifikáciu o postup na OH.
Napriek tomu hra Slovenska potešila oko fanúšika. Iste, chyby spôsobili, že sme sa nedostali medzi najlepších, ale pokrok je nepochybný. A ak bude pokračovať budovanie nového mužstva v nastúpenom trende, nemáme sa čoho obávať.
Dali sme veľa gólov a rovnako aj inkasovali. Brankári neboli takými oporami, ako sa očakávalo. Naše zápasy sa však páčili nielen fanúšikom, ale aj odborníkom. A len čosi vyše dvoch minút chýbalo, aby sme sa dostali do vyraďovacích bojov. Nie na základe náhody, alebo zásluh súperov, ale na základe predvedenej hry. A to je podstatné – návrat k tomu, čo baví divákov a straší súperov – peknej hre, okorenenej gólmi.
Zatuchnutú stodolu treba občas vyvetrať, aby gazda objavil svoje korene
Tréner Ramsay ukázal, že aj mužstvo bez výrazných hviezd nedávnej minulosti dokáže predvádzať pekný hokej a dávať góly. Príprava bola síce v gólovej produkcii žalostná, ale šampionát to bohate vynahradil.
Hokej je o góloch. Nikto sa nepýta, či padol rozhodujúci po odraze od zadného mantinelu a nešťastnom vrazení brankárom do siete, po množstve odrazov v skrumáži pred bránkou, alebo po dych berúcej nádhernej kombinácii, zakončenej do prázdnej bránky. Dôležité je, aby ten gól padol. V lige hrá týmto spôsobom Banská Bystrica, v týchto dňoch to predvádzala aj reprezentácia na šampionáte. A diváci sa bavili.
Nedostatky sa nájdu …
Niekomu chýbal brankár Hudáček, inému slovenský hlavný tréner. Svet sa však v hokeji posunul niekde, kde sme prišli neskoro a dlhé roky platili za to krutú daň. Ramsay ukázal, že sa dá hrať aj s hráčmi s domácej a často neprávom dehonestovanej súťaže. Dokázal vytiahnuť mladých hráčov a dať im dôveru. A to sme roky v podaní našich trénerov nevideli, niektorí sa správali tak, akoby generácia Šatana, Hossu či iných mala hrať na večné veky vekov.
Čo v našom hokeji zlyháva najviac, je diplomacia. So súpermi typu Nemecka, Nórska, Švajčiarska alebo Bieloruska sa naši mladí hráči veľa nenaučia. Chcelo by to nájsť cestu, ako sa stretávať so silnou šestkou, alebo aspoň jej klubmi z najvyšších súťaží. Je prínosnejšie hrať s treťou garnitúrou Ruska alebo Kanady, než prvou-druhou vyššie spomínaných krajín.
Dnes sa môžeme inak pozerať aj na účasť “treťotriednych” Kanaďanov či Američanov v slovenskej lige. Dokážu nielen baviť divákov a byť na vrchole v hodnoteniach, ale ukazujú aj našim hráčom, ako sa má správať profesionál. Aj v tom, že zápas končí posledným klaksónom. A to je nepochybný prínos, ktorý zatiaľ nevieme oceniť. A možno nechceme.
Ako ďalej ?
Hľadaním spoločnej cesty a ukončením hľadania fiktívneho nepriateľa. Alebo fiktívneho vinníka. Všetci poznáme príčiny úpadku slovenského športu. Namiesto hľadania talentov sa dnes robí nábor …
V najvyššej súťaži obnoviť niekdajší zvyk mládežníckych štvrtých útokov, ktorý vychoval nejednu budúcu nádej či hviezdu. Neriešiť nejaké obmedzenia legionárov, ktoré nemajú význam v ére súkromných klubov. Nemeniť neustále herné systémy a organizáciu súťaží, ale zaviesť priamy zostup a priamy postup, minimálne v dvoch najvyšších súťažiach. Stavať na tom pozitívnom, čo priniesol aktuálny šampionát. A možno sa zamyslieť aj nad tým, či by nebolo vhodné odbúrať niekoľko kôl v najvyššej súťaži a radšej pripraviť stretnutia reprezentácie, kde by sa mohli hráči medzi sebou viac spoznať a zohrať.
Rozhodne by sme však nemali byť sklamaní … nepochybne sme sa posunuli o krok vpred … niekde tam, kde sme kedysi boli. Kde sa chceme vrátiť.