Potichu zaznievajú hlasy, že z letiska Sliač sa v dohľadnom čase vytratí civilná preprava a bude výhradne vojenským letiskom, či skôr – americkou základňou na Slovensku.
Neviem, nie som vojak a nemám prístup k podobným informáciám. Čo však vidím, sú opakované snahy o americkú vojenskú prítomnosť na Slovensku v rôznych formách. Už pravidelne sa po slovenskej hrude premávajú rôzne vojenské konvoje. Rovnako pravidelne sa organizujú rôzne cvičenia, kde čuduj sa svete, je fiktívnym nepriateľom Rusko, hoci s ním chcú všetci mierovo spolupracovať. Politické prostitútky v amerických službách urobili zo Slovenska terč. Však … prinajhoršom sa stratia v exile, ako svojho času Beneš a spol., nie ?
Akosi nechápem, prečo pokladáme za spojenca krajinu, ktorá presadzuje svoje záujmy štátnym terorizmom. Kto vidí stav Iraku, Afganistanu, Sýrie a Líbye, ale aj iných krajín, a ešte stále verí americkej verzii demokracie či mierovej politiky vo svete, asi nemá všetkých doma, alebo je dobre zaplatený za účelovú slepotu. Priam lavínu smiechu vyvolalo jedno videorozhovoru D.Lipšica o Ukrajine, kde zaznelo čosi o tom, že bol počas Majdanu na Ukrajine. Menej smiechu zaznievalo pri jeho výrokoch o dianí na Majdane, ale to je o niečom inom.
Čoraz viac však zaznieva otázka, kto nám vlastne vládne. Odpoveď by bola neradostná – ľudia, ktorí klamú tak často, že už ani nevedia, čo kedysi povedali a kde …
Čechoslovakista … zaznelo raz na moju adresu. Hm, neviem síce, čo je na tom zlého, ak nesúhlasím s delením štátu bez rešpektovania práva občana na rozhodnutie o svojej budúcnosti, ale viem niečo iné. V časoch Československa (po roku 1990) by sa ktokoľvek bál čosi hoci len zašemotiť o cudzej vojenskej čižme na našom území, a to nielen pre neblahé skúsenosti s “dočasným” pobytom sovietskych vojsk, ale aj obavou, aby neskončil niekde na kandelábri.
Akosi mi chýba u mladších ročníkov hrdosť na to, čím sú a odkiaľ pochádzajú. Nie je nič hlúpejšie ako výrok – som Európan a potom Slovák. Nedávno som sa jedného opýtal, kde vidí európsky národ … plietol jedno cez druhé, ale odpovedať nevedel. Nečudo, že sa plánuje cudzia vojenská prítomnosť, keď tejto generácii nehovorí nič slovo – vlasť. Alebo – domovina. Ale to je zjavne cieľom.
Oslava výročia novembra 1989 … čo vlastne chceme oslavovať ? Stratu hrdosti na vlastné korene, alebo status Slovenska ako cudzej kolónie ? Alebo verbálnu politickú sprostotu, keď niekto ide do Prahy na zahraničnú návštevu, aby pri návšteve Bruselu prehlásil, že je vlastne doma a nie v cudzine ?