Najvyšším predstaviteľom krajiny sa dá stať dvoma spôsobmi.Prvým a lepším znamená byť osobnosťou,ktorej dá väčšina svoju podporu pre jej minulý život a akceptovanie dosiahnutých úspechov,spôsobu vystupovania a názorov.Druhý spôsob je byť marketingovým produktom,teda vybratou „osobou“ okolo ktorej sa postaví nejaký príbeh.
Úspech pre tých prvých nie je obvykle problémom.Dokážu sa vžiť do pozície,ktorú získali a vystupovať v štýle,ktorý danú pozíciu sprevádza (alebo symbolizuje).V prípade tých druhých to také jednoduché nie je.Niektorí dokážu zvládnuť lesk reflektorov a naučiť sa,iní nie.Obvykle však druhá skupina svoje nadobudnuté postavenie nezvládne.Rozumnejší si nájdu niekoho,kto im dokáže ukázať smer.Naivnejší si myslia,že všetko zakryjú milým úsmevom,a veci budú tak,ako majú byť.No nebudú a obvykle to pochopia neskoro.
Kam patrí slovenská prezidentka,nie je ťažké pochopiť.Ak by bola osobnosťou,dokázala by rozhodovať nestranne a bez ohľadu na to,komu sa svojím postojom znepáči.Ak by bola osobnosťou,bolo by jej úplne jedno,či sa presadí aj vo výbere pre ďalšie funkčné obdobie.Ak by bola osobnosťou,vedela by o nepodstatnosti dĺžky výkonu mandátu,ale dôležitosti toho,akú spomienku zanechá v národe.Pretože priazeň politikov je možno dôležitá pre znovuzvolenie,ale úplne bezvýznamná pre pero,ktorým sa píšu dejiny.Pero dejín býva obvykle nemilosrdné.
Strach je príčinou zlých rozhodnutí.Ľudia rozhodujúci pod tlakom,sa v strachu o svoje postavenie a priazeň niektorých vo svojom okolí,rozhodujú často krátkozrako a nezmyselne.
Prezident sa nemôže chovať ako politik strany,z ktorej prišiel a rozhodovať,ako by sa nachádzal v politickom súboji s oponentmi.Mal by stáť nad vecou a hľadať najlepšie riešenie.Riešenie,ktoré sa určite niekomu nebude páčiť a s istotou sa často nebude páčiť tým,v ktorých radoch sa kedysi nachádzal.Pretože oni vždy čakajú,že dostanú ten svoj „desiatok“ automaticky.
Z.Čaputová sa bojí viac nespokojnosti tých,z ktorých radov vyšla,ako nespokojnosti národa.A tak spochybní právo národa na vyjadrenie názoru,spochybní právo národa na odvolanie ľudí,ktorí nemajú odborné a ľudské schopnosti na riadenie štátu.Právo zveriť riadenie štátu je zároveň aj právom odňať túto právomoc,ak jej nositeľ svoju funkciu nezvláda,alebo ju dokonca zneužíva.A dané právo má volič.Presne rovnaké,ako právo zamestnávateľa ukončiť vzťah so zamestnancom,ktorý na výkon svojich povinností nestačí.
A preto sú výsledkom vystúpení prezidentky k zásadným otázkam rôzne,niekedy doslova absurdné tvrdenia,či odvolania sa na kolektív „bezmenných“ poradcov.Kto nepochybuje o odbornosti poradcov,nemá žiadny problém ich menovať.
V dané chvíli nemôže byť ani problémom zvolanie „okrúhleho“ stola,kde sa všetky rozpory môžu vyjasniť (alebo si aspoň hlava štátu urobí názor,či skôr upresní).Ak sa však niekto zúfalo ponáhľa s nejakým aktom,ktorý môže mať fatálny dopad na celý štát a národ,pričom otvorene ignoruje akékoľvek pripomienky (a ignorovať pripomienky dohľadu nad zákonnosťou,čiže generálnej prokuratúry,je naozaj zvláštne),vyvoláva to oprávnene dojem,že daný predstaviteľ štátu má strach.Nie však z národa,nie z pošramotenia vlastného obrazu,ale niečoho úplne iného.
Kto sa pozorne pozrie na aktuálny stav spoločnosti,je všetkým možným,len nie je núdzovým.A nebol takým už pred sviatkami.Bolo totiž jasné,že pravidlá sa nastavia tak,aby zaistili zachovanie príjmov vybranej skupine oligarchov.Jediným dôvodom na udržanie núdzového stavu je strach.Strach z nespokojnosti občana a voliča,strach z jej otvorených prejavov.Strach z nespokojnosti občana,absurdne šikanovaného ľuďmi s falošnými akademickými titulmi,či ľuďmi opitými vlastnou mocou spojenou s funkciou,alebo ľuďmi,ktorí už pochopili,že im zvoní politický umieráčik.Sprostých je škoda spomínať,pretože žiadna vláda a parlament ich nemali toľko,ako tie súčasné.Sprostý žije v blahej viere,že všetci sú ako on,alebo ešte horšie.
Vysvedčenie politika či prezidenta vystavujú história a národ.V krátkych dejinách samostatného Slovenska končili politici a prezidenti dvoma spôsobmi.V lepšom prípade zvesili ich obrazy,odložili niekde do skladu.V horšom prípade skončili pred súdmi,kde nerozhodoval zákon,ale emócie.A rozhodovanie pod vplyvom emócií nemá nič spoločné so spravodlivosťou.
Krikľavou ukážkou absurdnosti súčasného stavu spoločnosti na Slovensku je pobúrenie nad kusom plechovej tabule,a naopak horlivá obhajoba politického aktu,ktorým sa stane zo Slovenska vazalský štát.Otázkou je,prečo obhajcovia daného politického aktu kritizujú svojho odsúdeného predchodcu,keď robia úplne to isté.Majú strach ?