Veľmi dobre si spomínam, ako sa banda práskačov chodila neustále sťažovať do Bruselu, Washingtonu či inde na svete, a vyvolávala dojem, že na Slovensku dochádza k diskriminácii maďarskej menšiny (teda piatich či desiatich práskačov, ktorí sa nevedeli dostať k moci a majetku) … a rovnako si pamätám, ako nás z týchto miest fackovali rôznymi vyhrážkami, čo bude, ak sa členovia bandy práskačov nedostanú tam, kde chcú
Môžem povedať, že v tej dobe nebolo prakticky týždňa, aby sa neobjavil nejaký článok o tom, ako na Slovensku obmedzujeme práva maďarskej menšiny, ako jej sťažujeme život a podobne. A rovnako si pamätám, ako sa týmto tvrdeniam rehotali moji priatelia z okolia Tornale, Rimavskej Soboty, Rožňavy … či Fiľakova.
Ja som slovenský Maďar, nikdy by som do Maďarska žiť nešiel, lebo doma som na Slovensku a nič mi nechýba … teda okrem pokoja, lebo (údajne) naši politici to vidia inak
Povedal mi kedysi László, dlhoročný kolega a neskôr obchodný partner. Neraz sme spolu sedeli v krčme, a zabávali sa na rôznych historkách, ako napríklad chodili agitovať zástupcovia maďarských strán, a tvrdili, že život maďarskej menšiny na Slovensku je doslova – neúnosný. László často hovorieval, že voliť ich bude (lebo sú to naši, ako svoje rozhodnutie odôvodnil), ale niektorí z nich by mali skôr navštíviť nejakého psychiatra, lebo pôsobia dojmom duševne chorých … keďže za každým rohom vidia “ partizána „.
Prečo to spomínam ?
Včera mi záhadne zmizol nielen z titulnej stránky, ale aj zo stránky blogu Pravdy príspevok, kde som jasne odmietol plány na zriadenie akejsi “ minizákladne “ poradcov NATO na Slovensku. Je veľmi zaujímavé, že v diskusii sa medzi blogmi tento príspevok nájde, ale v zozname článkov na Blogu – už nie. Prečo ? Môžem si domýšľať, že niekomu nielen nevyhovoval obsah príspevku, ale aj to, že z prvej stovky čitateľov získal tridsať súhlasných reakcií na facebooku. (spomínaný príspevok nájdete tu – Povedzte – NIE – okupantom z NATO na Slovensku). Alebo niekomu nevyhovovalo to, že som pripomenul “ dočasnú “ návštevu sovietskych vojsk v Československu, a súčasné plány aktuálnej administratívy prirovnal k tejto dejinnej udalosti.
Niečo však s postojom medzinárodného spoločenstva k menšinám naozaj nie je v poriadku
Nespokojencov, ktorí chodili poslušne práskať do Bruselu a Washingtonu, bolo tak zúfale málo, že by sa vošli všetci do jedného minibusu, a pokiaľ by som pridal aj tých, čo s ich konaním súhlasili, možno by sa vošli do jedného vlaku s desiatimi vozňami …a ktovie, či by nebol poloprázdny. Opäť si pomôžem slovami priateľa …
Vieš, to sú neschopní bomzáci, ktorí si urobili agendu z vlastného pôvodu
Neviem, ale v niečom mal László určite pravdu, pretože aj na tých našich maďarských stranách na Slovensku sa ukazoval typický slovenský jav – teda neustále sa medzi sebou hádali, obhadzovali blatom a hnojom … v boji o funkcie a peniaze.
Ako som teda spomenul, zahraničie nás fackovalo a neustále poukazovalo na to, čo si ani samotní Maďari (teda tí slovenskí) akosi nevšimli, či podľa nejedného z nich – sa ani nestalo. Však istého času poletoval vtip, že Gejza Farkaš dostal vo Fiľakove od slovenských nacionalistov takú bitku, že to skoro nerozchodil. Akurát, že Gejza o žiadne bitke nevedel, ale keďže to povedali vo Washingtone, tak ju asi dostal … keď tak ďaleko o nej hovoria, nie ?
Dnes rovnakí ľudia sa pri ukrajinskom konflikte tvária, že ruská menšina na východe Ukrajiny neexistuje, respektíve nie je vôbec ohrozená, hoci okamžite po prevrate v Kyjeve ju chceli nútiť, aby používala výhradne ukrajinčinu
Veru, to by bol cirkus, ak by sme na Slovensku požadovali, aby sa naši maďarskí spoluobčania dorozumievali na úradoch, či študovali v školách výhradne po slovensky, bez akejkoľvek možnosti využitia materinského jazyka. Však si len spomeňte, aký cirkus bol pre dvojjazyčné tabule … či jedného zúfalca, ktorý sa vyvaľoval kdesi na kruhovom objazde v Komárne, aby tam nemohli inštalovať súsošie vierozvestov. A neskôr pri jeho odhalení protesty pár stoviek (údajne päťsto) oponentov, hoci očití účastníci odhalenia súsošia sa smiali, že tam bolo viac novinárov, než – demonštrantov. Napokon … je to jedno. Niektoré kroky našich politikov vyznievajú dosť čudne, a priznám – často aj provokujú. Ako napríklad slávny koňopes so Svätoplukom …
Ináč, niečo v nás je … keďže si dokážeme dokonale zhovadiť aj postavy našej minulosti, napríklad Jánošíka. Posledná verzia filmu o tomto ľudovom hrdinovi, ktorú dokončila po dlhom trápení režisérka A. Holland (nič proti nej nemám, videl som iné projekty a boli naozaj na úrovni) mi viac pripomínala akúsi psychoanalýzu sociopata, než film o ľudovom hrdinovi. A mnohí známi povedali, že aj napriek opakovanému “ zážitku “ zo zhliadnutia tohoto diela vôbec nevedia, o čo vlastne autorom išlo … a ak by nepoznali jánošíkovskú legendu, asi by ani nevedeli, o kom vlastne film bol. Alebo … o čom
V každom prípade je zaujímavé, že ruská menšina na Ukrajine nikoho nezaujíma, a rovnako nikoho nezaujíma (!), že odpor voči zmenám v Kyjeve neprejavuje len ruská menšina, ale aj samotní Ukrajinci. Napríklad tým, že v hojnom počte dezertujú … alebo úplne odmietajú mobilizáciu, a nepomáhajú ani vyhrážky rôznymi sankciami.
Ešte horšie je, ak si na českej verzii Wikipedie prečítate sdcervúci opis udalostí na Majdane, ako prezident Janukovyč nariadil Berkutu, aby strieľal do demonštrantov … a potom sa dozviete od očitých svedkov udalostí, že členovia Berkutu na Majdane síce boli, ale reagovali len v prípade útokov na nich … a po údajných strelcoch Berkutu sa našli zbrane, ktoré táto jednotka nikdy nemala vo výzbroji. A neboli ani ruskej výroby.
Demonštranti niesli transparenty s fotografiami S. Banderu, kričali rôzne protiruské heslá, žiadali, aby celá ruská menšina bola z Ukrajiny vyhnaná, alebo jej boli odňaté všetky občianske práva. Neskôr hádzali na policajtov zápalné fľaše, dlažobné kocky, tehly, či kusy betónu … a v poslednej fáze dochádzalo k rabovaniam.
Kto nevie, čoho všetkého sa dopustili banderovci, môže si to prečítať zo spomienok pamätníkov ich vyčíňania. Doporučujem sa hlavne oboznámiť s krátkou históriou Ukrajinskej povstaleckej armády. Hlavne Poliaci by vedeli veľa povedať o tom, koľko utrpenia spôsobili jej členovia na poľskom území.
V dnešnej optike by bol z amerického pohľadu Bandera označovaný za teroristu. Keďže však vyhovuje ako postavička z komiksu pre jej potreby, na Ukrajine z neho cielene vyrobili národného hrdinu. Čo len dokazuje, že americká administratíva mala zrejme odjakživa blízko k fašizmu a jeho praktikám, napokon po druhej svetovej vojne pomerne veľa nacistických pohlavárov aj adoptovala.
Práva menšín sa dajú dnes skloňovať podľa vzoru Ukrajina … čo je dobré pre Washington, to je dobré aj pre menšiny
Otázkou zostáva, kde asi skončíme, pokiaľ sa budeme prizerať, ako niekto používa dva metre na jeden problém, a či sa vôbec môžeme nazývať – civilizáciou. Pretože pri pohľade na Ukrajinu … sme skôr barbari.