Založ si blog

Strach NATO z konkurenta je oprávnený – končí éra štátneho terorizmu

Vojny, ktoré boli vedené zo strany členov NATO, alebo samotnej aliancie po roku 1990, sa nedajú nazvať inak, ale len – aktami štátneho terorizmu, ktoré tolerovalo svetové spoločenstvo, a komická organizácia s názvom OSN. Niektorí tlieskali, lebo očakávali možnosti na zbohatnutie, iní tlieskali zo strachu … a ďalší sa nikdy nevymanili z pozície sluhov, a tí budú tlieskať každému pánovi, ktorý platí.

Rozpad Varšavskej zmluvy spôsobil, že členské krajiny NATO začali veriť vo svoju nadradenosť a jedinečnosť. Ignorovali fakt, že Varšavská zmluva zanikla v následku politického rozhodnutia (a zrejmej korupcie v pozadí), a jej zánik nebol následkom vojenského, prípadne politického víťazstva. Bol to len následok vývoja, ktorý prišiel po naivnej politike M. Gorbačova, ktorý veril, že ak podá ruku – dostane priateľstvo a spoluprácu. Opak bol pravdou – v skutočnosti mu do tej ruky jeho partneri skôr napľuli.

90. roky a otrasy v Rusku presvedčili vedenie aliancie, že si môže dovoliť prakticky všetko. Prvým náznakom arogancie bolo plnohodnotné členstvo Nemecka. Druhým absurdný zásah v bývalej Juhoslávii, kde sa NATO postaralo o vznik štátu drogových narkobarónov – Kosova. Nikto vtedy nehľadal pravdu, každý sa riadil zásadou – ak to hovorí Biely dom, tak to bude pravda. A tak v zmätku oslavných rečí zaniklo aj to, že napríklad klan kosovského hrdinu I. Rugovu pôsobil nielen v obchode s drogami, ale minimálne vedel aj o obchode s ľudskými orgánmi, ktorý na území Kosova doslova prekvital… a iróniou osudu (alebo úmyslom politikov) sa dodnes jeho pozadie nevyšetrilo.

Kremeľ sa občas ozval, niekde vzniesol námietky, inde zablokoval hlasovanie v Rade bezpečnosti OSN, ale ináč nezasahoval. Príchodom V. Putina do Kremľa sa skončila éra priateľského alkoholika B. Jeľcina, oligarchovia, ktorí boli priateľsky naklonení Západu začali strácať svoje postavenie, a pokiaľ mali niektorí špinu za nechtami, skončili ako Chodorkovskij. Iným sa podarilo na poslednú chvíľu utiecť, ale práve tento vývoj začal naznačovať, že moc v Rusku sa vracia z rúk mafie do – Kremľa. A to už vyvolávalo nepokoj.

Nepokoj vzrastal, keď Západ zistil, že sladké časy v Rusku sa končia. Obmedzila sa podpora štátu zahraničným spoločnostiam, a Putinov kabinet sa začal riadiť zásadou, že ak sa niečo dá vyrobiť v Rusku, nie je dôvod podporovať zahraničné subjekty. Možnosť ovládnutia obrovského trhu sa začala európskym i svetovým spoločnostiam vzďalovať, a naopak začala rásť zdatná konkurencia – síce pomaly, ale rast bol trvalý.

Podobný vývoj bol aj v armáde. Kabinet V. Putina ukončil bezvládie, očistil armádu od ľudí, ktorí vo vlastnom záujme boli schopní čohokoľvek, a napriek protestom zo zahraničia sa rýchlo vysporiadal s čečenským problémom. Veľmi rýchlo totiž pochopil, že západná rétorika je založená na jednoduchej rovnici – pravidlá sa musia rešpektovať, ale dajú sa – meniť podľa potreby. Pochopil, že západné pravidlá nie sú nikdy určené pre všetkých, ale len pre tých, ktorých chcú vyspelé demokracie ovládnuť. A keďže videl následky tejto politike na východnej a strednej Európe, bolo mu jasné, ako by skončilo Rusko, ak by padlo do rovnakej – žumpy.

A tak po rokoch bezvládia a mlčania začal Kremeľ opäť s vlastnou politikou – nielen doma, ale aj v zahraničí. Na domácej scéne sa začal obnovovať značne zanedbaný vojenský potenciál krajiny, rozšírila sa podpora domácich výrobcov s cieľom rýchlej obnovy sebestačnosti v čo najväčšom meradle, aby v prípade potreby nebolo Rusko ľahko vydierateľné. V zahraničnej politike začal Kremeľ raziť jasnú líniu – o nás nebudete hovoriť vôbec, a v našom okolí budete konať len s naším súhlasom. Začal zastávať rovnaké postoje, ako jeho najsilnejší protivník z Washingtonu. Svet pochytila panika … obor na hlinených nohách zmizol a objavila sa krajina, ktorá nemienila tolerovať dva metre na jednu vec.

Čo teraz ? Prvá otvorená provokácia prišla s oranžovou revolúciou na Ukrajine, a vznikom kabinetu Juščenko – Tymošenková. Kabinetu dvoch zlodejov, ktorí začali hrabať na všetky strany, pričom nehľadeli absolútne na nič a nikoho. Prudko vzrástla korupcia, a všetko nakoniec skončilo plynovou krízou, kde Ukrajina odmietla Rusku platiť a začala okrádať európskych partnerov. A tí na prekvapenie (nielen) Kremľa – označili za vinníka Rusko. Rusko bolo podľa západných demokracií vinné za to, že Ukrajina odmietala platiť za dodávky plynu a splácať svoje dlhy, Rusko malo byť vinné za to, že Ukrajina okráda jeho odberateľov.

Následky sa čoskoro ukázali. Najprv prišli plány na výstavbu nového plynovodu, ktorý by obišiel Ukrajinu. ktoré boli v roku 2014 zablokované predstaviteľmi únie v presvedčení, že Rusko cúvne a postaví za vlastné peniaze plynovod, o ktorého využívaní budú rozhodovať – v Bruseli. Počas olympiády v Soči prišla ďalšia provokácia, ktorá mala viesť k čiastočnej izolácii Ruska – v jeho blízkosti sa objavili americké vojnové lode, údajne mali zabezpečiť ochranu amerických športovcov. Keď provokácia nevyšla, začali sa na Ukrajine objavovať tisíce príslušníkov amerických bezpečnostných služieb, a prišla iná provokácia – opäť Majdan, opäť snaha o odvolanie ukrajinského prezidenta … lenže po prvej, naozaj masovej demonštrácii (ktorá bola masová z úplne iných dôvodov, než bolo odmietnutie asociačnej dohody s Bruselom), všetko pokračovalo prakticky bezvýznamnými protestmi, kde sa zúčastňovalo maximálne dvadsaťtisíc ľudí. Brusel čakal, že Janukovyč proti demonštrantom zasiahne silou, ale ten (zrejme na varovanie z Kremľa) protesty jednoducho ignoroval, a tak nasledoval zúfalý plán – streľba do demonštrantov, ktorá sa dodnes nevyšetrila … streľba, kde sa strieľalo hlava-nehlava na obe strany. Následne neofašistické bandy v uliciach (nielen) Kyjeva. Výsledkom bol spackaný prevrat, ktorý síce viedol k úteku Janukovyča (ináč by skončil rovnako demokraticky ako S. Husajn, či M. Kaddáfí), ale aj občianska vojna.

Opäť prišlo sklamanie. Kremeľ vydal oficiálne vyhlásenie, ktoré priamo pomenovalo dianie na Ukrajine, označilo ho za prevrat, ale inak nekonal. Ruské vojská sa síce pohybovali v okolí ukrajinsko-ruskej hranice, ale na vlastnom území. V zúfalej snahe zamaskovať zločin, ktorý Brusel podporil, začalo NATO označovať pohyb ruských vojsk na ruskom území na neprijateľný … nič lepšie nesvedčilo o skutočných cieľoch majdanskej ” operácie “. Medzičasom sa situácia na Ukrajine vymkla z rúk samozvancov. Východná časť krajiny sa nemienila zmieriť s vývojom, a najviac ohrozená sa cítila oblasť Krymu, keďže tam sú ruské základne.

Krym si Rusko mohlo na základe zmlúv zo začiatku 90. rokov zobrať späť, ak by Ukrajina nekonala v súlade s jeho zahraničnou politikou. Došlo však k zaujímavému paradoxu – západní a americkí demokrati v mene svojich záujmov vojensky napadli Irak a Afganistan, naopak Rusko pripustilo niečo absurdné – vyhlásenie referenda na Kryme, ktoré malo rozhodnúť o tom, či Krym zotrvá vo zväzku s Ukrajinou, alebo sa poberie vlastnou cestou. Iste, niekto bude argumentovať, že pred hlasovaním o referende na Kryme bol krymský parlament obsadený proruskými ozbrojencami. Dovolím si k tomu podotknúť, že parlament v Kyjeve odvolával Janukovyča – pod hlavňami samopalov, a pobúrenému Západu v krymskej otázke to zjavne nevadilo. Referendum skončilo podľa očakávania, a Krym tiež – keďže bolo jasné, že samostatne by bol vydaný Kyjevu a jeho pokryteckým spojencom napospas, pričlenil sa k Rusku.

Ak chceme hovoriť o anexii Krymu, dovolím si pripomenúť, že východný Jeruzalem anektoval Izrael v roku 1980, a Golanské výšiny o rok neskôr. Dodnes nie je Izrael terčom medzinárodných sankcií, a to aj napriek tomu, že jeho konanie spôsobilo tisíce obetí a neutíchajúci konflikt.

Otázka ruských vojakov na Kryme pred referendom, či počas neho je neriešiteľná. Na Kryme totiž ruskí vojaci boli aj predtým, na ruských základniach. Pokiaľ sa chceme pohoršovať nad ich prítomnosťou na Kryme, nemali by sme zabúdať, že v mene amerických záujmov (vymyslených, či prekrútených faktov) bolo a je úplne bežným javom, že sa americké jednotky potulujú po celom svete, neraz aj v krajinách, ktoré by ich vojaci nevedeli nájsť na mape.

Krym sa stal špičkou ukrajinského ľadovca. Poskytol dlho hľadanú zámienku na vydieranie Ruska. Netreba totiž zabúdať, že napriek oficiálnym číslam sa projekt spoločného chlieva s názvom EÚ blíži k svojmu ekonomickému krachu, a v Bruseli sa ťažko hľadelo na to, že Rusko naopak pomaly a isto rástlo. Avšak spor okolo Ukrajiny ukázal aj niečo iné – strach NATO z Ruska.

Rusko obnovilo časť svojho potenciálu, a o jeho sile najlepšie svedčia posledné vyjadrenia zo severoatlantickej centrály, že Rusko bude schopné viesť súčasne niekoľko nezávislých operácií. Bude teda schopné niečoho, čo aliancia nikdy nevedela zvládnuť, pre svoje protichodné záujmy, či skôr skryté obavy jej členov z rastúceho vplyvu Nemecka – krajiny, ktorá spôsobila dve svetové vojny. Navyše, aj napriek oficiálnej rétorike je aliancia i naďalej viac útočným, než obranným paktom. V čase, keď vznikla – neexistoval jej nepriateľ. A dnes už neexistuje jej spoločný nepriateľ. Skôr si svojich nepriateľov vymýšľa a hľadá …

A to je nebezpečné. Aliancia si totiž nepriateľov hľadá, ale niektorí jej členovia ich v mene svojich záujmov priamo vyrábajú. Pre nich sú obete len štatistikou na ceste k dosiahnutiu cieľa. Trieskami pri rúbaní lesa. Nemyslím si, že sme túžili po odchode sovietskych vojsk len preto, aby nás niekto zatiahol do iného konfliktu, ktorý vôbec nie je o mieri, ľuďoch a ich záujmoch. Nemyslím si, že sme chceli nahradiť sovietske základne a rakety – inými.

A správanie Ruska poukazuje na to, že končí éra štátneho terorizmu. Končí éra, kde si nejaká veľmoc mohla pobehovať po svete s dymiacou zbraňou, a zabíjať každého, kto sa jej znepáčil, či stál v ceste. Končí éra, kde sa niekto hral na svetového policajta a zneužíval svoje postavenie.

Mali by sme mať obavy … ak totiž Rusko opúšťa politiku mlčania, znamená to len jedno – aliancia nás môže veľmi ľahko zatiahnuť do konfliktu, z ktorého nebude úniku. A minulosť jasne ukazuje, že niektorí ľudia pre moc a majetok urobia hocičo – napríklad budú bojovať na Ukrajine za demokraciu do – posledného Ukrajinca.

Skúsme si položiť otázku, za čo by raz boli schopní bojovať do – posledného Slováka.

 

Alibizmus život nezlepší

17.08.2017

Hľadajte spôsoby, ako sa dá žiť lepšie a nehľadajte dôvody, čo a ako sa nedá. Pretože ste povinní dať svojim deťom to najlepšie, čo sa dať dá ... a súčasná forma demokracie je všetko viac »

Kompromisy prospievajú len politikom

16.08.2017

B.Bugár možno ľutuje, že sa nenašiel kompromis, ale krátke dejiny novodobého samostatného Slovenska jasne potvrdzujú, že každý kompromis vždy poškodil slovenského občana a prospel len tým, viac »

Odvolanie Plavčana nestačí, nech podá demisiu celá vláda !

16.08.2017

Odvolanie ministra školstva P.Plavčana je len lízatkom, ktoré má upokojiť verejnú mienku. Ak bol R.Fico presvedčený o jeho neschopnosti, mal ho odvolať ihneď a nevyhovárať sa na SNS. Aj preto viac »

POčASIE: Horúčavy v meste

Cez víkend sa počasie opäť pokazí

19.08.2017 07:30

Po horúcom pracovnom týždni prichádza víkendová zmena. A scenár je podobný minulému týždňu. Postupujúci studený front prináša búrky, dážď a ochladenie.

Španielsko, Barcelona, útok

Šoféra dodávky, ktorá útočila v Barcelone, zabili v Cambrils

18.08.2017 22:14

Šoférom dodávky, po ktorom španielski policajti intenzívne pátrali, bol 17-ročný Moussa Oukabir.

Venezuela, kríza, nepokoje, Nicolás Maduro

Nové ústavodarné zhromaždenie prevzalo právomoci parlamentu

18.08.2017 21:36

Novozvolené ústavodarné zhromaždenie vo Venezuele prevzalo v piatok právomoci opozíciou ovládaného parlamentu.

Milan Žitný

Žitný: Ak sú podmienky, útok sa stane kdekoľvek

18.08.2017 20:00

Teroristickým útokom na verejných priestranstvách sa nedá zabrániť, povedal v rozhovore pre Pravdu bezpečnostný analytik Milan Žitný v súvislosti s tragédiou v Barcelone.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,365
Celková čítanosť: 2778839x
Priemerná čítanosť článkov: 2036x

Autor blogu