O Slovensku

Podľa jedného politického komentátora chýbajú úspešnej strane miliardára Babiša demokratické štruktúry rozhodovania. Neviem, či je to naozaj tak. Niečo iné však viem stopercentne, lebo je to overené dlhými rokmi slovenskej samostatnosti, vlastne celého vývoja po roku 1989. Demokracia v riadení akéhokoľvek subjektu je ideálnym základom pre korupciu.

Keď sa pozrieme na reálne úspechy politikov, veľmi rýchlo spoznáme dve skupiny – prvá je úspešná, lebo jej členovia odkladajú chrbtovú kosť pri vstupe do parlamentu, sľúbia pre dosiahnutie úspechu voličovi hocičo, a nakoniec sa riadia pragmatickým – kto maže, ten jede. Druhú skupinu politikov tvoria neúspešní ľudia, tzv. zabudnuté hviezdy, ktorí aj dosiahli čiastkový úspech, ale dovolili si obvykle rôzne nehoráznosti – napríklad žiadať od ostatných prácu v prospech voliča, či zodpovednosť za spôsob a následky výkonu politickej funkcie, prípadne odolali „jedinečným“ ponukám rôznych kruhov na zlepšenie svojej situácie, ak privrú oči – a nebudú do kšeftu ťahať také sprostosti, ako záujem a práva voliča.

A tak paradoxne platí – v pekle je dobrá spoločnosť. Potvrdzuje to aj slovenská realita, keď v pekle zabudnutia skončil nielen V. Mečiar, ale aj ľudia, ktorí ho kritizovali a chceli zaviesť iné praktiky pri riadení štátu. Mali smolu, Mečiarov príklad sa pri riadení štátu nasleduje oveľa ľahšie. Tým skôr, ak sa nasledovníci riadia heslom – Človek som ja – a ostatných ako ľudí neberú.

Demokracia pri rozhodovaní je sprostosť. Umožňuje korumpovať zakomplexované a často neúspešné ksichty, ktoré potom v pozadí intrigujú a organizujú palácové prevraty v prospech svojich chlebodarcov, teda tých, ktorí sa chcú všade dostať skratkou a pohodlne. Bez veľkej námahy, bez zásluh. Na čele by mali vždy stáť ľudia, ktorí niečo v minulosti dokázali. Proste vedia preukázať výsledky svojej práce. Tfuj,práca a politik – šibe mi ?

V žiadnej úspešnej firme nie je demokracia pri riadení. Vždy platí, že rozhoduje úspech. Ak ho máte, postupujete. Ak nie – končíte, a prichádza striedanie. Nikoho nezaujímajú reči, naopak každého zaujíma výsledok. Ak by to platilo aj pri riadení štátu, dnes by sme možno atakovali životnú úroveň Švajčiarska. Keďže to však neplatí, blížime sa skôr k Somálsku. A nič na tom nemení ani prijatie eura, či členstvo v únii. Skúsme si spomenúť na osud Argentíny, ktorá previazala svoje peso na americký dolár – aj tak skrachovala. Hoci – ak by vo svete finančných podvodníkov platili pravidlá, bežné pre ostatný svet, dolár by už dávno nebol rezervnou menou a jeho hodnota by sa pohybovala na úrovni hodnoty pachu hnoja vo vetre. Zasmrdí a zmizne.

Kto teda potrebuje demokratické štruktúry rozhodovania ? Vždy len ten, čo nevie osloviť ľudí výsledkami svojej práce.