O Slovensku

Takže, nemôžeme sa diviť, že Slovensko upadá, keďže hlavným kritériom pre uznanie odbornosti je farba trička. Ak ju uhádne idiot, získa funkciu – a nevadí, že je idiot.

A tak bude úspešná riaditeľka Kysuckej knižnice možno upratovačkou, a neúspešná politická „hviezda“ riaditeľkou knižnice. O jej odbornosti najlepšie svedčí postoj k predchodkymi – namiesto uznania za kvalitnú prácu si lieči komplex menejcennosti.

Čo už, na Slovensku to tak chodí. Iný názor, alebo dokonca politická neutralita sa netoleruje. Niečo by o tom vedeli povedať aj ľudia, ktorí leteli zo štátnej správy v roku 1998, po nástupe M. Dzurindu k moci, ktorý tak veľmi rád a často hovoril – „buďme korektní …“ A veru, korektnosti sa ľudia iného názoru naozaj dočkali – riaditeľ istého odboru, ktorý vykazoval úspechy a bol aj medzinárodne uznávaný, skončil ako pracovník v sklade – dokumentácie. A naopak – skladník sa stal riaditeľom. Výsledok „profesionálneho“ výberu nedal na seba dlho čakať. Čoskoro na úrade pracovali v riadiacich funkciách skoro výhradne príbuzní a priatelia bývalého skladníka. A podobne to bolo aj na iných miestach. Ľudia trpeli, hoci pracovali poctivo a kvalitne … ale mali smolu, lebo neboli v správnom tričku. Napríklad cyklistu, čo pred obcami naskakoval na svojho tátoša z klimatizovaného bavoráka.

Na Slovensku je to tak. Odborníci sa nenosia. Ak by som sa opýtal politikov, napríklad p.Blanára, koľko prispeli na prípravu športovcom, ktorých úspechmi sa hrdia na bilboardoch, číslo by zrejme nezrazilo nulu na kolená. Náklady sú vaše, úspech je spoločný … i to je taktika politikov. Skúsme si spomenúť na smradov, ktorí vysedávali na tribúnach počas finále šampionátu v hokeji, či už to bolo v Petrohrade alebo Goteborgu. To bolo sľubov, čo ? Nevošli by sa ani na celý európsky kontinent. A výsledok ? Nula.

Pokiaľ určuje členstvo v strane odbornosť pracovníka v riadiacej funkcii, pokojne sme mohli ostať v socializme. Aj tam robili odeklované hovädá šéfov, hoci manuál často držali dolu hlavou, lebo boli (tí schopnejší) pologramotní. Ale mali červenú knižku a tak šéfovali. Taký partizán … to bol šéf !!! Hádam týždeň mi vysvetľoval, ako bojoval v povstaní, ako si ho vážia a nechcú poslať do dôchodku. Malo to len malú chybu – nevedel mi odpovedať, ako sa mu darilo strieľať zo samopalu, keď v tom čase nosil – plienky. Veru … taký Špagin by ho po výstrele najprv otrieskal o zem, a potom možno aj ugriloval. Partizán sa odul a ja som mal najbližší mesiac rajóny, aby som pochopil, že súdruh dokáže všetko – aj Nemcov biť s cumľom v pysku. O ideológii socializmu vedel asi toľko, ako ja o výrobe piva. Lenže – mal neomylný kompas do správneho zadku.

Nuž, a tieto praktiky pretrvali. Chýba len jediné – dekel na kotrbe a bude to dokonalé. Možno sa dočkáme – panoptika v podaní p. Blanára. Už dnes je však isté, že jeho kandidátky by som sa nedotkol ani dezinfikovanou tyčou.