Riadenie veľkej spoločnosti nie je o tom, či ju riadi žena alebo muž. Je to o schopnostiach. Vedeli by to aj úradníci v Bruseli, keby museli plniť odborné kritériá na obsadenie funkcií. Keďže je však jediným kritériom na prijatie vhodná farba košele, vedieť to nemôžu. Nikdy sa nemuseli živiť prácou, a preukazovať výsledky.
V bývalej firme sme zažili za dlhé roky niekoľko žalôb, ktorých predmetom bola údajná diskriminácia. Žalovala nás neúspešná uchádzačka, ktorá sa nevedela vyrovnať s neúspechom – a ani na súde neuspela. Akosi pozabudla, že nespĺňa požadované predpoklady. Žaloval nás aj mladý muž tesne po absolvovaní školy… kde má nadobudnúť prax, keď ho všetci odmietajú ? Nuž, vo funkcii riaditeľa sa prax nadobúda len v štátnom sektore. Tam rozhodujú iné kritériá, napríklad farba košele, či koncentrácia klamstiev, ktoré ho dostali do kruhu vyvolených.
Lenže vo firmách rozhodujú iné kritériá. Výsledky, vzdelanie a referencie. Každému je jedno, či uchádzač nosí lodičky, alebo si ráno zastriháva bradu, ak dosahuje výsledky. A tam je problém – výsledky sú kritérium, ktoré Brusel a jeho pacienti neuznávajú. Ak by to bolo inak, väčšina by tam už dávno nesedela, pretože výsledky „práce“ bruselskej partokracie sú žalostné. A tak vymýšľajú hlúposti, aby budili dojem činnosti.
Feministky môžu tancovať. Uspeli, lebo zatlačili na pacientov v úradoch. Lenže na druhej strane si kladiem otázku, či rovnako ponesú aj zodpovednosť za následky absurdného výmyslu. O to sa nebude biť nikto. Tak to už býva – úspech je spoločný, neúspech patrí jednotlivcovi. Stačí si spomenúť na sľuby smradov, sediacich na tribúnach v Petrohrade, Goteborgu či Helsinkách.
Neviem, nikdy som nechcel byť hasičom. A aj tak som sa ním stal – z mojej peňaženky sa hasia požiare, ktoré založili – hasiči pri hasení rôznych krívd. Hasiči ? Ani nie … mne pripadajú skôr ako pacienti psychiatrie. V Bruseli …
Celá debata | RSS tejto debaty