O Slovensku

Časy studenej vojny si pamätám. Pamätám si aj retušované snímky Brežneva, aby nikto nevidel, že posledné roky nebol schopný ani len stáť na vlastných nohách. Pamätám si aj strach ľudí, ktorí potichu šepkali, že jeho nasledovník K. U. Černenko bol prvým generálnym tajomníkom strany, ktorý sa na svoj post dostal – v bezvedomí.

Pri obhajovaní „priateľskej“ pomoci v auguste 1968 som často pociťoval zhnusenie. Neďaleko nášho domu mali pravidelné výbehy sovietski vojaci, a pri pohľade na ich rozcvičky som zase pociťoval ľútosť. Rovnako som sa cítil, keď som videl slzy v očiach tých, čo opúšťali našu krajinu po zmenách v novembri 1989. Časom sa potvrdilo, že niektorí skončili ako bezdomovci, iní zase ako strelci mafie, aby prežili. Bolo mi ich svojím spôsobom ľúto, lebo som veľmi dobre vedel, že boli len figúrkami v rukách politikov, teda ľudí, čo radi vyvolávajú konflikty – ale nikdy v nich nebojujú. Skôr sa skrývajú v rôznych krytoch a čakajú, kým situácia umožní, aby vyliezli von ako šváby.

Rovnaké zhnusenie som pociťoval pri pohľade na mnohých straníckych potrimiskárov, z ktorých sa zrazu obratom stali odporcovia socializmu, hoci som si pamätal, ako sa chovali v skutočnosti. Mnohí sa vyťahovali vydávaním samizdatov, a definitívne som pochopil, s akým hnojom mám do činenia, keď jeden z nich doniesol na ukážku výtlačok – z laserovej tlačiarne. Veľa nechýbalo, a bol by som si odpľul. Ale – s hnojom tohoto druhu je lepšie, ak si človek ruky nešpiní.

Myslel som, že doba vydierania krajín a hľadania triedneho nepriateľa skončila. Ako veľmi som sa mýlil. Iste, na rozdiel od mnohých ľudí, ktorí slepo verili klamstvám disidentov, som veľmi dobre vedel, že železná opona bola kedysi obojstranná. Ale dúfal som, že definitívne pominula doba vydierania krajín a využívania rôzneho nátlaku na ich predstaviteľov, aby konali podľa želaní budúcich svetovládcov. Hlboký omyl – španielsky „Brežnev“ na poste predsedu európskej komisie ukázal, že žiadna špinavá praktika mu nie je cudzia, ak ide o naplnenie záujmov určitých mocenských kruhov. A nesmrdia mu ani praktiky z čias studenej vojny, ktoré šíri takým spôsobom, že by sa nehanbil za to ani Goebbels. (napokon, ak niekto pozná pozadie hladomoru v Severnej Kórei a chudoby na Kube, vie veľmi dobre, že hlavnou príčinou je doteraz pretrvávajúce ekonomické embargo zo strany krajín, ktoré neustále hovoria – vládnite si, ako chcete … ale myslia – vládnite si, ako chcete, ak to vyhovuje nám …. a rovnako priznávam, že pohromou v kórejskom prípade je aj vládnutie rodiny Kimovcov – lenže, kto si bez viny, hoď kameňom … nie ?)

Ak španielsky Brežnev čaká, že Rusko bude počúvať diktát skorumpovanej inštitúcie, akou je únia … veľmi sa mýli. Rusi majú vlastnej korupcie dosť, a nepotrebujú cudziu. Na druhej strane veľmi dobre vedia, že nejde o žiadne mierumilovné rozširovanie, ale naopak o snahu dosiahnutia cieľa habsbursko-lotrinského domu – vytvorenia európskeho impéria, ktoré by malo vrátiť zašlú slávu monarchie a postavenie mnohých ľudí – nebudem hovoriť šľachtických rodov. Rusko bolo vždy nepriateľom západnej civilizácie, ktorej na jednej strane vyhovovala jeho zaostalosť, ale na strane druhej sa neraz obracala na cára, aby ťahal horúce gaštany z ohňa. Aj neskôr civilizovaný západ najprv predal spojencov (Československo) a iné krajiny Hitlerovi, a k napadnutému ZSSR sa pripojil až vo chvíli, keď už bolo jasné, že fúzatý mužíček poriadne podcenil schopnosti menejcennej slovanskej rasy. Dovtedy boli vzťahy so ZSSR založené na rôznom obchode (však vojna je najlepší obchod) a všetci si v duchu mädlili ruky nad predstavou, že Hitler porazí Stalina. Rovnako by sme nemali zabúdať ani na to, ako nás Západ predal počas konferencie na Jalte, či neskôr v auguste 1968, keď jednoznačne deklaroval ústami politikov, že sa nebude starať do udalostí vo sfére sovietskeho vplyvu. (mimochodom, vtedy nám ponúkli pomoc len Rumuni a Juhoslávia. Neskôr sme sa Juhoslávii „poďakovali“ povolením preletov nad naším územím.)

Únia je rovnakým kolosom na hlinených nohách, akým bolo niekdajšie ZSSR. Nie je rozdiel medzi úmyslami Hitlera, Stalina, či Napoleona … alebo úmyslami španielskeho Brežneva. Moc, peniaze a pohodlie. Len metódy sú iné – Hitler a Stalin boli šialenci a paranoici najhrubšieho zrna, ktorí nemali žiadne škrupule a posielali ľudí do koncentračných táborov, kde umierali v plynových komorách, alebo pri nútených prácach. Dnes sa používajú iné postupy – milióny ľudí žijú na hranici biedy, pracujú od svitu do mrku za žobrácku mzdu, umierajú na tzv. civilizačné ochorenia (v preklade choroby z únavy a stresu), alebo ochorenia, ktoré sme nepoznali už v 70. rokoch minulého storočia. Rastúce výdavky na život, nedostatok financií na oddych a liečenie, arogancia vládnej moci a zúfalstvo – to všetko prináša rovnaké výsledky, ako export ľudí do lágrov v Osvienčime, alebo Terezíne. Výsledok sa dostaví, síce za dlhšiu dobu, ale nikto nemôže povedať, že sa jedná o otvorenú genocídu národov. Naopak – je skrytá za vzletné myšlienky, a úplatky …. ktoré niekto nazýva pomocou.

Príde čas, keď sa budeme za členstvo v únii hanbiť viac, ako za štyridsať rokov vlády komunistov. Len ticho môžeme dúfať, že v tom čase bude ešte existovať – slovenský národ.