O Slovensku

Priznám sa, keď som čítal blog J. Poláčka o plánoch istej európskej skupiny na trestanie za prejav neprijateľného názoru, mal som pocit, že zle pochopil znenie svojho zdroja. Názor som zmenil vo chvíli, keď som si prečítal texty odkazov na zdroje blogu. A hoci sa mi stále zdá, že som voči únii zaujatý, po prečítaní niektorých článkov začínam prichádzať k presvedčeniu, že som skôr príliš – tolerantný.

http://www.blogovisko.sk/sloboda-slova-konci-nadchadza-era-tolerancie.html

(tu nájdete blog J. Poláčka)

http://www.prisonplanet.com/eu-set-to-monitor-intolerant-citizens.html

(jeden z jeho zdrojov)

Z diania na Slovensku môžem potvrdiť, že sloboda názoru sa síce pripúšťa, ale zaznamenali sme už snahy niektorých politikov, aby bola potlačená, prípadne autori príspevkov boli potrestaní za to, ako sa na adresu niektorých „veličín“ vyjadrili. Rovnako som zistil, že v reakciách na príspevky sa často stane, že reakcia zmizne, alebo je administrátorom modifikovaná – prípadne zablokovaný prispievateľ. A často sa nejedná o vulgárne príspevky, či osočovanie. Taká je realita.

Ale pri pohľade na snahy únie o oklieštenie samostatnosti jednotlivých členských krajín pripúšťam, že aj menej dôveryhodné zdroje môžu poukázať na pravdu. Stačí si spomenúť na snahu o politiké zjednotenie krajín vo forme tragikomickej postavičky prezidenta, či „ministerky“ zahraničia. Stačí si spomenúť na snahy o presadenie fiškálnej únie. Stačí si všimnúť nadradenosť zákonov únie nad zákonmi jednotlivých krajín. Nehovoriac o vlajke spolku, ktorá býva pravidelne zavesená na úrovni národnej vlajky. Prichádza však doba, keď by mnohí chceli, aby visela vyššie, ako symbol nadradenosti a dôkaz správnosti dogmy o neomylnosti.

A tomu musíme zabrániť – všetkými prostriedkami. Nesmieme dovoliť, aby symbol nadutosti, korupcie, lži a príživníctva požíval väčšiu úctu ako symbol národa a jeho nezávislosti. Nesúhlasím síce s tým, ako pred nejakým časom niekto pálil vlajku únie na námestí (a bol za to odsúdený), na druhej strane sa však v prvom rade cítim ako Slovák. Súčasť národa. A súčasťou klubu byť môžem – nemusím. Hoci za seba poviem – nechcem. 

Niekto raz povedal pri pohľade na jeden preukaz – radšej ste mali stúpiť do ….. a plne som s ním súhlasil.  Význam tých slov sa nemení ani dnes, a nezmení na tom nič ani fakt, že to …….. je modré. Stále to smrdí a vyzerá – rovnako.

V lete 1992 sme dovolili banditom a zradcom, aby nás okradli o vlasť a pošliapali naše občianske práva. Nedovoľme, aby nás dnes iní banditi a podvodníci okradli znova – o nezávislosť, vlasť a slobodu slova. Ak sa budeme nemo prizerať, potvrdíme, že november 1989 nemal žiadny zmysel, nebol žiadny dôvod, aby sme si ho všimli a pamätali … a potom má pravdu aj kachličkár od susedov. A pokojne mohlo ostať všetko po starom, a my v područí ZSSR. To, čo nás čaká, nie je o nič lepšie, ba oveľa horšie.