O Slovensku

Môžem sa odvolať na výskum ukrajinskej agentúry Research and branding group, uskutočnený v dňoch 25.-27. januára na reprezentatívnej vzorke obyvateľov hlavného mesta Kyjev, Simferopoľ, Sevastopoľ a 23 mestských centier ukrajinských oblastí, čiže medzi mestským obyvateľstvom, ktoré býva aktívnejšie ako vidiecke. Tento výskum ukázal, že kyjevský euromajdan podporuje 44 percent mestského obyvateľstva Ukrajiny, proti je 51 percent. Zároveň euromajdan podporuje 85 % mestského obyvateľstva v západných oblastiach Ukrajiny a 81 % obyvateľov miest južnej a východnej Ukrajiny sú proti. Tento prieskum celkom aj dokumentuje súčasný stav vecí v Ukrajine, keďže v deviatich západoukrajinských oblastiach a v jednej východoukrajinaskej (Poltava) demonštranti boli schopní obsadiť vládne budovy a defacto prevziať moc. V iných mestách východu počet demonštrantov nikdy neprevýšil 5000, kým účasť na protestoch v mestách západnej ukrajiny sa pohybovala od 7000 a vyššie, najviac – s výnimkou Kyjeva, kde bolo až 800 000 ľudí – vo Ľvove – 50 000. Prieskum a počty protestujúcich sú odpoveďou na vašu otázku.

Najprv sa skúsme pozrieť na samotný prieskum. Všetci dobre vieme, ako sa podobné prieskumy robia. Vyberiete si vzorku obyvateľstva podľa toho, aký výsledok požaduje klient. Objektívnu agentúru som ešte nevidel. Kto o tom pochybuje, nech si položí otázku, prečo je vysoko hodnotená najzadĺženejšia ekonomika sveta a jej mena.

Skúsme sa zamyslieť nad nespokojnosťou obyvateľstva. Môžeme vychádzať z prevratu, ktorý prebehol v novembri 89 v Československu. Námestia boli plné ľudí, a nielen v Bratislave či Prahe. Je to tak aj na Ukrajine ? Nie. Prebehla jedna masová demonštrácia v Kyjeve, kde sa odhadol počet ľudí na osemstotisíc, a teraz sa počty protestujúcich pohybujú v desaťtisícoch. Z toho vyplýva, že protestovali maximálne 2% obyvateľstva, čo je skutočne zlomok obyvateľstva celej krajiny. Demonštranti boli síce schopní obsadiť vládne budovy, len sa akosi pozabudlo na jednu maličkosť – ak by ukrajinské bezpečnostné zložky použili postupy, ktoré sú bežné v USA alebo vyspelých „demokraciách“, žiadne obsadenie by sa nekonalo. Ale takýto postup by bol okamžite zneužitý proti legitímnej vláde zo strany médií.

Záver ? Brusel organizuje a platí ( z našich daní ) prevrat na Ukrajine. Cieľ je jednoznačný – dostať sa na hranice Ruska, umožniť hlavne vojenským štruktúram NATO získanie lepšej pozorovacej pozície. Nerobme si ilúzie – ak by sa prevrat na Ukrajine vydaril, krajina by zrejme urobila rekord vo vstupe do NATO. Oficiálne by sa výnimka odôvodnila bezpečnostnými dôvodmi a strachom z Ruska. Lenže – mali by sme sa konečne začať báť skutočnej hrozby – našich „spojencov“. Ukazuje sa, že v honbe za mocou a ziskom sú schopní všetkého, a už na príklade Iraku sme mali možnosť vidieť, že sa nezastavia ani pred vyvolaním občianskej vojny.

Skúsme porovnať ukrajinské protesty s protestami na Wall Street. Protestujúci v USA boli slovenskými médiami ignorovaní, a okrem pár malých správičiek sa tejto téme nevenoval skoro nikto. (skúste zadať do prehliadača slovné spojenie – protesty na Wall Street). Počet zatknutých dosiahol sedemsto, počet zranených v dôsledku zásahov polície a iných zložiek som nezistil. Vlastne, ani som sa veľmi nesnažil, keďže to nepokladám za podstatné. Podstatné je niečo iné – demonštranti na Wall Street boli označovaní za hrozbu pre krajinu, a postupovalo sa proti nim v zmysle zákonov proti teroristom. Ako hrozbu ich definoval aj neúspešný kandidát na prezidenta Mitt Romney, ktorý otvorene povedal, že narušujú integritu krajiny. Naopak – demonštranti na Ukrajine sú deklarovaní ako bojovníci za demokraciu, hoci sa neštítia žiadneho násilia. Ani voči bezpečnostným zložkám, ba dokonca bola vláda dotlačená k udeleniu amnestie. Ako by asi dopadli v USA ? V lepšom prípade by skončili vo väzení, avšak vo väčšine prípadov skôr s guľkou v hlave.

Zhrnuté a podčiarknuté – demonštrant v USA je hrozbou a pokladajú ho za teroristu, ten istý demonštrant na Ukrajine je bojovník za slobodu a demokraciu (aj keď zabije policajta). A tento fakt by sme nemali ignorovať. Iba slepý by nevidel, že únia a USA sa dlhodobo snažia o imperiálnu politiku. Preto podporujú aj nezhody medzi slovanskými národmi. Napokon, nie je žiadnym tajomstvom, že najväčší strach mala západná Európa z možnosti, že by sa slovanské národy dohodli na niečom inom, ako vstupe do únie a prijatí eura. Západ si zvykol na honosnejšiu prácu a život, čiže tie menejcenné miesta rozdeľovať a predávať chudobnejším krajinám, a riadiace posty a zisky si ponechávať. Otázkou je, ako dlho bude táto politika úspešná.

Vlastne – bol aj protiraketový štít v Poľsku reálnym projektom, alebo skôr nástrojom na udržanie známej a stáročnej nevraživosti medzi Poliakmi a Rusmi ? Vývoj na Ukrajine a správanie únie skôr poukazujú na druhú možnosť. Skôr bolo cieľom vyprovokovanie Ruska k protiopatreniam, a následné vyvolanie strachu. A priznám sa, výber Klička a spol. na vedenie opozície proti Janukovyčovi pôsobí veľmi účelovo. Do reálnej kampane by si týchto ľudí vybral len politický samovrah, ale na plnenie súčasnej úlohy sú ideálni – neustále závislí na poradcoch. Takže sa s nimi dá celkom vhodne manipulovať, podobne ako to svojho času predvádzala česko-americká čierna diera Madlénka.

Mali by sme sa prebudiť a zamyslieť. Ak nám nestačil príklad Juhoslávie, neskryté vydierania našej krajiny v rokoch 1995 – 1998 (a následky vlád politikov US friendly),mal by nás konečne prebudiť ukrajinský vývoj. Mali by sme si klásť množstvo otázok a hľadať odpovede – napríklad, prečo si Slovensko ozdravovalo banky za vlastné peniaze, ale dnes sa skladá na ozdravenie nemeckých a francúzskych bánk…(ktorých predstavitelia rovnako klamali a okrádali svojich klientov). Mali by sme si položiť otázku, prečo si namiesto budovania vlastnej ekonomiky a hospodárstva kupujeme pracovné miesta s neistou budúcnosťou, a podriaďujeme sa zákonom, ktoré nás cielene zbavujú nezávislosti v každej dôležitej oblasti. A aj množstvo iných otázok …

Ako dobre, že Štúrovci už dávno nežijú. Pri pohľade na to, ako sa nechávame oberať o vlastnú nezávislosť, by nám zrejme napľuli do očí a hanbili sa, že sme Slováci a hovoríme jazykom, ktorému dali základ. Ich najväčším snom bolo opustenie rakúsko-uhorského geta a my ten sen pošliapavame vstupom a tolerovaním iného geta. Za čo vlastne bojovali ? A pre koho ?

Môžeme sa hanbiť …. zradili sme ich odkaz a nechali sa kúpiť za fajku močky.