O Slovensku

Tento príspevok nemá byť o Tisovi, Biľakovi či iných politikoch v dejinách Československa, alebo Slovenska. Skôr by mal byť podnetom na zamyslenie, ako by sme konali, keby sme sa ocitli v situácii týchto ľudí. Takže, ak sa chce niekto v rámci diskusie vyjadrovať k týmto osobám, nech si ušetrí námahu. Nebude to o osobách, ale situácii, do ktorej sa dostala celá krajina.

V roku 1938 bolo Československo vo veľmi ťažkej situácii. Nepokoje v Sudetoch, a slabošstvo E. Beneša predurčili budúci vývoj. Mníchovská dohoda bola len logickým vyústením váhavosti československej vlády, a špekulatívnej politiky jej spojencov, teda Veľkej Británie a Francúzska. Pre vlády týchto krajín bolo výhodnejšie hodiť cez palubu spojenca, ako sa vzoprieť zlu. Krajina mala aj spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom, lenže podľa dostupných zdrojov bola sovietska pomoc podmienená minimálne pomocou Francúzska (ktoré išlo inou cestou), alebo priamou žiadosťou československej vlády, ku ktorej tiež nedošlo. (čo je v tomto pravdou, či tvrdenie komunistických historikov, že Beneš nechcel žiadať o pomoc Stalina, alebo o ňu požiadal a bol odmietnutý – to nehrá úlohu. Každý píše dejiny podľa toho, ako mu vyhovuje)

Československo malo na výber – vyhlásenie vojny Nemecku alebo podpísanie mníchovskej dohody. Ak by išlo len o vojnu proti Nemecku, boli vyhliadky na úspešnú obranu veľmi dobré. Napokon, aj vojenské špičky v Nemecku priznávali, že vojna proti ČSR by bola veľmi ťažkým podujatím s neistým výsledkom. Lenže v prípade vyhlásenia vojny Nemecku hrozilo ČSR aj napadnutie zo strany Poľska a Maďarska. Poľsko chcelo dostať Tešínsko, Kysuce, Oravu a Spiš (neskôr s výnimkou Kysúc aj dostalo), Maďarsko malo záujem o južné časti Slovenska. A táto kombinácia ohrozenia krajiny znamenala nevyhnutnú porážku. Nakoniec prišla Viedenská arbitráž, oddelenie území, ktoré požadovali Poľsko a Maďarsko, a úplný rozpad republiky. Beneš a spol. utiekli do Londýna, Gottwald a spol. sa presunuli do Moskvy. Slovensko sa odtrhlo, keďže už bolo jasné – fiktívna samostatnosť, alebo protektorát na spôsob Čiech. Kto si pozrie následky vládnutia protektorov („mierumilovného“ intelektuála ) bárona von Neuratha a neskôr R. Heydricha („beštie, ktorú treba odprásknuť“ … ako povedal bývalý šéf Abwehru W. Canaris)  – tak asi nebude veľmi váhať, čo bolo správnejšie. A aj tak sme mali len bábkový režim. Slovenská vláda musela rozhodovať podľa požiadaviek Berlína, ktoré prednášal nemecký veľvyslanec na Slovensku H. Ludin. A pri každom náznaku vzdoru, či odmietnutia bolo naznačené, že veci sa dajú riešiť aj inak.

August 1968 bol v mnohých ohľadoch podobný dianiu v roku 1938. Od začiatku Pražskej jari sa na československú vládu vyvíjal nátlak, aby veci riešila inak – razantnejšie a zbavila sa „kontrarevolucionárov“. Najmä zo strany predstaviteľov NDR a PĽR padali návrhy, ako situáciu v Československu riešiť. Krajina bola opäť pod rastúcim tlakom vlastných spojencov, pričom od okupácie sa dištancovalo len Rumunsko (a jeho diktátor N. Ceausescu dokonca ponúkal pomoc), Juhoslávia (ktorá dlhodobo nemala dobré vzťahy so ZSSR) a Čína. V tejto situácii bolo jasné, že každý odpor povedie ku krviprelievaniu, a množstvu obetí na životoch, pričom výsledok bol od začiatku jasný. Navyše, západné mocnosti opäť strčili hlavu do piesku, a vyhlásili, že sa jedná o sféru vplyvu ZSSR, do ktorej nemienia zasahovať. Oficiálne sa okupácia krajiny zdôvodnila pozývacím listom, ktorý podpísali A. Indra, D. Kolder, O. Švestka, A. Kapek a V. Biľak. Málokto si však uvedomuje, že časť vojsk, ktoré krajinu okupovali, bola v Československu už skôr – od spoločného vojenského cvičenia VZ, keďže krajinu neopustili. A dá sa predpokladať, že už vtedy bol pripravený budúci postup, ktorý mal uvedený list len legitimizovať.

V čom si boli podobné roky 1938 a 1968 ? Hlavne v tom, že predstavitelia vlády boli v situácii, kde ideálne riešenie neexistovalo. Spojenci ich zradili (alebo sa dokonca pripojili k agresorom), a vlastnými silami neboli schopní ubrániť krajinu. Skúsme si dosadiť namiesto Beneša, Tisa, alebo pätice signatárov pozývacieho listu – seba. Skúsme sa zamyslieť, že máme v rukách osudy miliónov obyvateľov krajiny a máme rozhodnúť o ich budúcnosti. Máme rozhodnúť o tom, či ich vrhneme do víru vojnových udalostí s vopred daným výsledkom, alebo sa budeme snažiť vykľučkovať z neriešiteľnej situácie všetkými možnými prostriedkami. Pritom vieme, že bez ohľadu na rozhodnutie, ktoré urobíme, obete budú. Bude len rozdiel v ich počte. Čo by sme spravili ?

Za seba poviem – neviem, čo by som urobil. Neviem, čo je horšie – či podpísať nejaký list (ktorý je úplne irelevantný, keďže vývoj je vopred daný), alebo mať krvavé ruky, pokropené krvou zbytočných obetí nezmyselnej vojny s nulovou šancou na úspech. Viem jedno – ako aktívny hráč šachu som neraz videl, že treba urobiť dva malé kroky späť, aby bolo možné urobiť jeden veľký vpred – k víťazstvu. Neraz som videl, ako zdanlivo nezmyselná a zbytočná obeť vedie ku konečnému úspechu, hoci bola veľmi bolestivá. Československo (či Slovensko) neboli Fínskom, a Beneš (Tiso, Biľak) neboli Mannerheimom. A ani Fínsko s Mannerheimom nevyhralo, hoci malo proti sebe „len“ ZSSR s jeho zdecimovaným veliteľským zborom.

J. Tisa si budú dejiny naveky pamätať ako vojnového zločinca. V. Biľaka si budú pamätať ako vlastizradcu. Politika je však ako šachová partia. Nepočítajú sa len obete, ale aj víťazstvá. V danom prípade počet ľudí, ktorí prežili. Často ma mrzí, že sa snažíme všetky veci vidieť len v dvoch farbách – čierne alebo biele (aj mne sa to často darí). Lenže svet nie je čiernobiely, ale pestrofarebný. Koľkí by sme sa nenarodili, ak by nebolo zločinca J.Tisa a vlastizradcu V. Biľaka ? Nad tým by sme sa mali tiež zamyslieť – náš obdiv s úctu si nezaslúžia, ale na spravodlivý súd majú právo. A na to by sme nemali zabúdať. Ináč sme presne rovnakí, ako oni.

Chceme byť rovnakí ? Neliečme chorobu, ale jej príčiny. A príčiny spomínaných chorôb boli jasné – predali nás spojenci. Veľká Británia a Francúzsko dvakrát (druhý raz na Jalte), a ešte raz strčili hlavu do piesku, spoločne s USA (1968). ZSSR nás zradilo raz (1968). Príčinou nášho utrpenia bola – naivita. A tú treba vyliečiť.