O Slovensku

Niet pochýb, že rozhodnutie J. Tisa na stretnutí s A. Hitlerom bolo motivované základnou vlastnosťou každého tvora na tejto planéte – prežiť. Rovnako nemôžeme pochybovať ani o tom, že aj nasledujúce zasadnutie slovenského snemu, ktoré schválilo vyhlásenie Slovenského štátu, bolo motivované rovnakými pohnútkami. 

Súhlasím s názorom, že J. Tiso i poslanci mali možnosť odmietnuť návrh Hitlera. Ale predtým, než hodíme povestným kameňom, by sme si mali niečo pripomenúť. Napríklad skutočnosť, že počas svojho väznenia (po neúspešnom pokuse o prevrat v Nemecku) dal A. Hitler základy svojej knihe Mein kampf. Tam jasne definoval svoje predstavy o svete, a názory na nemecký národ, ale aj na ostatné národy. Od roku 1939 sa pripravovali jednotlivé plány na riešenia rôznych „otázok“. Cieľom bolo postupné vyhladenie Židov, Cigánov, významnej časti Slovanov … proste každého „nečistého“ etnika, ktoré by mohlo „zašpiniť“ vyvolenú rasu – teda germánsku.

Generalplan Ost

Základom plánu bola genocída obyvateľstva na územiach, ktoré boli okupované Nemeckom, ktorá mala pokračovať po víťaznej vojne kolonizáciou týchto území nemeckým obyvateľstvom. Plán predpokladal, že postupne dôjde k vysídleniu (niekde až za Ural) alebo čiastočnej likvidácii približne 50 miliónov obyvateľov východnej Európy, najmä však Rusov, Poliakov, Bielorusov, obyvateľov pobaltských krajín, Ukrajincov a Židov.

Časť Slovanov mala ostať v nemeckom životnom priestore v otroctve pre potreby nemeckého národa, pričom sa počítalo, že nebudú smieť mať deti a tým dôjde k ich postupnému zániku. Iná časť Slovanov, ktorí boli geneticky prijateľní, mala absolvovať germanizáciu.

Operácia Tannenberg

Bola súčasťou Generalplanu Ost, zameraná na likvidáciu poľskej inteligencie. Za pomoci Nemcov, ktorí žili v Poľsku, boli vypracované zoznamy , ktoré identifikovali viac ako 61 000 príslušníkov poľskej elity – aktivistov, vzdelancov, študentov, bývalých úradníkov, hercov a mnohých iných, ktorí mali byť internovaní a následne zastrelení. Pre naplnenie tohoto plánu bola zriadená špeciálna jednotka pod názvom Tannenberg.

V auguste 1939 došlo v Nemecku k prvému zatýkaniu – boli zadržaní aktivisti poľských menšínových organizácií a neskôr zavraždení. Zomrelo okolo dvetisíc ľudí. Druhá časť akcie začala 1. septembra 1939 a skončila v októbri rovnakého roku. Výsledkom bolo viac ako 20 000 obetí v 760 masových popravách. Následne došlo k rozpusteniu zvláštnej jednotky, ktorá tieto popravy vykonávala. Údajným dôvodom rozpustenia bola zlá povesť jednotky.

Operácia Inteligencia

Podobne ako predošlá, bola súčasťou plánu. Jej výsledkom bolo zavraždenie viac ako 40 000 poľských intelektuálov. Potom pokračovala vysídľovaním obyvateľstva, verejnými popravami roľníkov a zaberaním ich majetku, hlavne pôdy. Niekoľko stotisíc Poliakov bolo vyhnaných z vlastných domovov.

Konečné riešenie českej otázky

Prípravy na uskutočnenie tohoto plánu začali po rozbití ČSR. Jeho podstatou bolo vysídlenie Čechov a Moravanov na Sibír. Už v lete 1932 mal A. Hitler povedať, že

„Blok osmdesáti či sta miliónů Němců osídlující homogenní území! Mým prvním úkolem bude tento blok vytvořit. Tím se staneme nejen neporazitelnými, ale získáme i jednou provždy významnou převahu nade všemi evropskými národy. Jakmile toho dosáhneme, bude všechno ostatní relativně jednoduché. Rakousko do tohoto bloku patří. To je samozřejmě pravda. Ale do tohoto bloku patří i Čechy, Morava a východní část Polska sahající až po určitou strategickou hranici … Českou pánev a Moravu a východní regiony na hranici Německa osídlíme německými sedláky. Čechy vysídlíme na Sibiř nebo do oblasti Volyně. Přidělíme jim rezervace s novými federativními státy. Češi musí opustit střední Evropu. Dokud tady budou, budou tvořit husitskobolševický agitační blok.“

K.H. Frank v memorande z 28. augusta 1940 povedal, že

„Cílem říšské politiky v Čechách a na Moravě musí být úplná germanizace prostoru a lidí. Jsou dvě možnosti, jak toho dosáhnout:

1. Totální vysídlení Čechů z Čech a Moravy na území mimo hranice říše a osídlení uvolněného prostoru Němci.
2. Bude-li větší část Čechů ponechána v Čechách a na Moravě, je třeba současně používat různých metod, sloužících germanizaci podle plánu na X let. Taková germanizace předpokládá:
   • změnu národnosti rasově vhodných Čechů;
   • vysídlení rasově neodpovídajících Čechů a vrstvy inteligence nepřátelské říši, popřípadě zvláštní zacházení s ní a se všemi destruktivními živly;
   • nové osídlení takto uvolněného prostoru čerstvou německou krví“

2. októbra 1941 povedal pri nástupe do funkcie protektora R. Heydrich o.i. aj tieto tézy

• Český prostor musí být jednou definitivně osídlen Němci.
• Bude proveden soupis Čechů v rasově národnostním smyslu
• Češi „dobré rasy a dobře smýšlející“ budou poněmčeni
• Češi „špatné rasy a špatně smýšlející“ budou vyhoštěni na východ (za Ural, na Sibiř)
• „Dobře smýšlející lidé špatné rasy“ se nasadí na práci v Říši a nebudou moci mít děti
• „Špatně smýšlející lidé dobré rasy,“ jakožto pro Němce nejnebezpečnější třída – budoucí vůdcovská vrstva – měla být v německém prostředí poněmčena. Pokud by to nešlo, měla být vyvražděna, protože byly obavy, že na východě vytvoří nebezpečnou vedoucí vrstvu.

 Neskôr k svojim plánom ešte dodal –

„Potřebuji v tomto prostoru klid, aby český dělník zde nasadil pro německé válečné úsilí svou pracovní sílu … k tomu patří i to, že se přirozeně musí dát českým dělníkům tolik žrádla, mám-li to tak zřetelně říci, aby mohli splnit svou práci“

Výsledkom plánu na riešenie českej otázky bolo vysídlenie približne stovky obcí a asi 50 000 obyvateľov. Neskôr bol plán pozastavený, keďže Nemci potrebovali pracovnú silu pre svoje továrne.

___________________________________________

Zdanie naozaj klame. Niekto napísal, že návrh Hitlera (či skôr požiadavku) mal J. Tiso odmietnuť, a radšej sa mal obetovať. Nejako by sme protektorát prežili.

Vládnutie Nemcov na ovládnutých územiach však ukazuje pravý opak. Beštialita, s akou vládli napríklad v Poľsku, viedla v tejto krajine k bezmála štyrom miliónom obetí.  Napríklad známy vojnový zločinec Odilo Globocnik prisľúbil Himmlerovi, že za zverenie Lublinského distriktu zlikviduje milión Židov. Počet jeho obetí nakoniec dosiahol trojnásobok.

Takže by sme si naozaj nemali robiť ilúzie. V dobe, preplnenej násilím a utrpením ľudí sa nedalo obetiam vyhnúť. Nedokázal by to nikto. Je škoda každého strateného života. Sú však chvíle, kedy sa musí každý rozhodnúť, ktorou cestou sa vydá. Nie je žiadnym tajomstvom, že po najvyšších pozíciách túžil aj Vojtech Tuka, neskorší organizátor odvlečenia slovenských židov do koncentračných táborov. Nakoniec bol na priamy nátlak Hitlera vymenovaný za predsedu slovenskej vlády. Nie je žiadnym tajomstvom, že pokladal prístup J. Tisa v mnohých otázkach za príliš liberálny.

Férovka, kde stojí za rohom dvesto chlapov, pripravených pomôcť vášmu sokovi, sa nedá vyhrať. Dá sa len uhýbať pred údermi a veriť, že to prežijete. Neexistuje však nikto na svete, kto by sa dokázal vyhnúť všetkým úderom. A rovnako neexistujú ľudia, ktorí by nerobili chyby.

_________________________________________

Na úplný záver tejto časti si dovolím spomenúť niekoho iného – rakúsko-uhorského monarchu Františka II. V čase jeho vládnutia bolo Rakúsko-Uhorsko jedným z úhlavných nepriateľov Francúzska, ktorému vládol Napoleon. Rakúsko-Uhorsko utrpelo množstvo porážok na vojenskom poli, a nakoniec bolo prinútené k podpisu nevýhodných dohôd o mieri, ktoré boli spojené so stratami územia. Nakoniec udalosti vyvrcholili žiadosťou Napoleona o ruku dcéry svojho nepriateľa, čo malo byť do istej miery zárukou mieru a spojenectva medzi krajinami. Neviem, čo si rakúsko-uhorský cisár myslel, keď posielal Máriu Lujzu do Francúzska za „krpatým“ kaprálom. Isté však je, že neskôr sa obrátil proti svojmu zaťovi, a rakúsko-uhorské vojská sa významnou mierou podieľali na porážke svojho „spojenca“.

Prečo som to spomenul ? Františka II. nikto nepokladá za zradcu, a to i napriek tomu, že uzavrel manželský komplot s nepriateľom. Niekto by povedal, že sa to nedá porovnávať s J. Tisom, a má úplnú pravdu. Na rozhodnutia, ktoré prijímal František II., stačil podpis cisára a krajina sa im podriadila (hoci aj s nechuťou). Tiso však nemohol rozhodovať absolutisticky, a musel vždy hľadieť aj na názory svojich oponentov, ktorých musel znášať – aj vo vlastnej vláde. Nie je žiadnym tajomstvom, že triumvirát Tuka – Mach – Ďurčanský sa počas svojej existencie (do r. 1940) snažil o oslabenie moci J. Tisa, a po jeho rozpade najviac vyťažil práve V. Tuka, čo malo za následok posilnenie fašistického krídla v strane a vymenovanie Tuku za predsedu vlády, a Macha za ministra vnútra.

Pri porovnaní J. Tisa a Františka II. jasne vyplýva jedno – ak rakúsko-uhorský cisár mohol zohrať s Napoleonom šachovú partiu, obetovať svoju dcéru do manželstva s „diablom“ a neskôr otočiť proti svojmu zaťovi, J. Tiso túto možnosť nemal. Tým skôr, že koncom roka 1940 mal byť Tiso menovaný za biskupa, čo chcel Tuka využiť na jeho odstránenie z postu prezidenta (ktorý mienil  Tuka sám zaujať) a predsedom vlády sa mal stať K. Sidor.  V septembri 1941 sa V. Tuka podieľal na vypracovaní Vládneho nariadenia o postavení Židov, ktoré v podstate vrhlo celú komunitu do stredoveku. Kým tento dokument Najvyšší správny súd zrušil (1943 – ako protiprávny a neplatný), boli už dve tretiny slovenských Židov mimo územia štátu. Dodnes ostáva nezodpovedaná otázka, akým spôsobom sa podarilo tento dokument zneplatniť, keďže J. Tiso bol zámerne odstavený pri jeho vzniku. Deportácie slovenských Židov boli zastavené v októbri 1942. 

A ešte jeden dôležitý fakt – pri vzniku protektorátu Čechy – Morava žilo na tomto území približne 120 000 Židov. Odhaduje sa, že okolo 30 000 Židov dokázalo emigrovať, väčšina ostatných bola deportovaná. Počet českých židovských obetí holokaustu sa nikdy presne nezistil, odhaduje sa však, že ich bolo viac ako 80 000. I z toho vidieť, že prípadné odmietnutie J. Tisa v Berlíne počas stretnutia s Hitlerom by vývoj vecí nezmenilo, ale skôr zhoršilo. Namiesto Tisa by sa dostal do čela krajiny zrejme V. Tuka, ktorý nemal v tejto otázke žiadne škrupule.

______________________________________________

A samozrejme mám aj otázku :

J. Tiso bol označený za vojnového zločinca a odsúdený na trest smrti, a to i napriek tomu, že krajinu neopustil a snažil sa ju viesť. Nemal byť po vojne súdený aj E. Beneš za vlastizradu (ktorej sa dopustil prijatím Mníchovského diktátu a opustením krajiny) ? 

Pozn. Netýkalo sa to samozrejme len Beneša.