O Slovensku

Narodil sa 28. mája 1884 v Kožlanoch ako 10.dieťa roľníka. Prišiel, aby vystúpil na absolútny vrchol moci, a napriek tomu ostal v tieni. Pre jedných bol osobnosťou, pre iných zradcom … kým bol naozaj ? 

•  štúdium na gymnáziu Praha – Vinohrady
• Filozofická fakulta Karlovej univerzity
• 1904 –  Sorbonna, Francúzsko
• 1907 – Slobodná škola politických a sociálnych náuk, Berlín
• 1908 – Dijon (Francúzsko) – doktorát práv
• 1909 – Rigorózne skúšky – Praha
• 1909 – 1912 vyučoval na obchodnej akadémii v Prahe
• 1912 – habilitácia v odbore filozofia, prednášajúci na Univerzite Karlovej v Prahe (docent)
• 1. svetová vojna – člen vnútorného odboja proti Rakúsko-Uhorsku (Maffia)
• spojka s T.G. Masarykom vo Švajčiarsku
• 1. september 1915 – odchod do zahraničia a spolupráca s Masarykom a Štefánikom
• V Paríži organizuje protirakúsky odboj a reorganizuje kuriérne spojenie s Maffiou
• Prednášky o Slovanstve na Sorbonne a množstvo článkov vo francúzskych novinách
• 1916 – spoluzakladateľ a generálny tajomník Československej národnej rady
• Zakladanie československých légií vo Francúzsku, Taliansku a Rusku
• Uznanie Československej národnej rady ako predstaviteľa nového štátu – Veľká Británia, Francúzsko, a Taliansko
• 28. október 1918 – vymenovanie na post ministra zahraničia ČSR (vláda K. Kramářa)
• september 1919 – návrat domov
• Parížska konferencia – vyjednávanie o hraniciach nového štátu
• spoluzakladateľ Spoločnosti národov
• 1924 – spojenecká zmluva s Francúzskom, neskôr Rumunsko a Juhoslávia – vznik Malej dohody
• 1921 – 1922 predseda vlády
• 1927 (?) – slobodomurár
• 1935 – spojenecká zmluva so ZSSR
• 1935 – druhý prezident ČSR

Dr. Edvard Beneš

Kto vlastne bol, tento muž ? Pre jedných slaboch, pre iných inteligentný organizátor, uznávaný minister zahraničia a veľmi schopný diplomat. Do roku 1935 stihol viac, ako by stihli iní za niekoľko životov. Dosiahol absolútny vrchol v politike a stal sa nástupcom človeka, ktorého nesmierne obdivoval – T. G. Masaryka. Človeka, ktorý mu bol priateľom a vzorom – lenže aj prekliatím. Ako prezident musel neustále bojovať s tieňom, ktorý nad ním visel. Neustále čelil otázkam – ako by postupoval Masaryk.

Zdá sa, že svoje postavenie nedokázal úplne zvládnuť. Do najvyššej funkcie sa dostal v čase, keď sa v Nemecku upevňovala moc fašizmu, a jeho hlavného predstaviteľa A. Hitlera. Politika, ktorý na rozdiel od Beneša nemal žiadne zábrany, neuznával žiadne konvencie a dohody.

Príroda nás vždy učí, že sa riadi princípom výberu: že víťazstvo patrí silným a slabí musia ísť k stene. Čo nás učí, sa nám môže zdať kruté, pretože sa to týka nás osobne alebo sme boli vychovaní k ignorancii jej zákonov, ale je to napriek tomu potrebné, ak chceme dosiahnuť vyšší stupeň žitia. Príroda nevie nič o pohnútkach humanizmu, ktorý hovorí, že slabé musí byť za každú cenu ochraňované a zachované aj na úkor silných. Príroda nevidí pre slabosť nijaké ospravedlňujúce dôvody, naopak, slabosť si zaslúži odvrhnutie …. (A. Hitler , 1944, pri stretnutí s kadetmi)

Kto je vinný, ak mačka požiera myš; myš alebo mačka? Myš, tá predsa žiadnej mačke nikdy neublížila….. (A. Hitler, hlavný stan, 1.-2- 12. 1941)

„Žádná válka se bez vojska nedá vyhrát, národ o svou svobodu musí také vždy bojovat…
Vojsko pro nás všechny musí být předmětem veškeré péče.
Vojsko je prvním nositelem praporu odboje,
vojsko je hlavním výrazem touhy a vůle národa po svobodě,
vojsko je prvním a hlavním symbolem státní suverenity a svobody.“ …. (E. Beneš)

„Lež mívá sice krátké nohy, ale někdy až nebezpečně dlouhé ruce a ke svým nohám bývá lhostejná.“ (E. Beneš)

Kto mohol vyhrať v súboji týchto dvoch politikov – bezohľadný diktátor alebo stárnuci intelektuál ? Odpoveď je jasná – vyhral diktátor. Ponížil politika, ktorý si desiatky rokov trpezlivo budoval svoje postavenie, ale nebol pripravený na ignorovanie všetkých pravidiel, ktoré dovtedy v politike platili. Navyše, napriek nepochybným úspechom,ktoré v politike Beneš dosiahol, na poste prezidenta bol tým druhým – po tatíčkovi Masarykovi. Nepomáhalo nič, ani zásluhy na vzniku republiky, ani medzinárodný rešpekt. Doma nebol kráľom, ale len králičkom. Z cieľavedomého a razantného politika sa stal váhavý prezident, ktorý pridlho premýšľal a primálo konal.

Po mníchovskom diktáte odletel do Londýna. Potom do Spojených štátov, kde krátky čas prednášal na univerzite v Chicagu, a nakoniec sa opäť vrátil do Londýna, kde vytvoril československú vládu v exile a vyhlásil sa za hlavu odboja. Po tragickom zaváhaní sa opäť prebral kdesi vnútri politik, schopný organizátor a smrteľný nepriateľ nespravodlivosti.

„ …. A přesto potřebujeme, aby v Sudetech teklo hodně krve, a to ze dvou důvodů:
a) aby si Němci po celé generace pamatovali, jaké hrozné následky měl jejich hřích, spáchaný
na Československu a na Evropě zapříčiněním války. Hrůzy musí být tak veliké, aby strašily
sudetské Němce po desítky let,
b) aby se opravdu německá minorita zdecimovala co nejvíce.“ (E. Beneš, 18. januára 1940)

Londýnsky exil ho poznačil. Napriek nesúhlasu mnohých spolupracovníkov a odmietavému stanovisku domáceho odboja v protektoráte nariadil vykonanie operácie Antropoid, teda atentátu na zastupujúceho ríšskeho protektora R. Heydricha. (hoci jeho predchodcu K. von Neuratha odvolali oficiálne do Berlína, ostal protektorom). Nedbal na varovania, že atentát spôsobí viac škody, než osohu. Jeho rozhodnutie zaplatili Lidice a Ležáky – obce vypálené a zrovnané so zemou, obyvateľstvo vyvraždené. V Lidiciach zomrelo 340 ľudí (192 mužov, 60 žien, 88 detí). V Ležákoch zatkli a odviezli do Pardubíc obyvateľov, kde 33 dospelých popravili, 11 detí poslali do koncentračného tábora, kde skončili v plynovej komore, a dve deti išli na ponemčenie. Vysoká cena za prejav činnosti odboja, ktorý mal dokázať spojencom, že krajina bojuje proti nacizmu. (spočiatku sa plánoval atentát na K.H. Franka, ale po príchode R. Heydricha sa usúdilo, že Frank je bezvýznamným terčom)

Po návrate z exilu to už nebol Beneš, ktorého všetci poznali pred vojnou. Do krajiny sa nevrátil energický politik, ale zatrpknutý slaboch, ktorý i napriek práci v exile a organizácii odboja bol stále – len ten druhý, po tatíčkovi Masarykovi. Pre niektorých bolo dokonca zbabelec … a hlavne, túžil po pomste za svoje poníženie, ktoré musel prežiť v Londýne.

„Chtěl bych ještě dodat pro nás pro všechny v Československu dvě věci:
1. Nikdy nezapomeňme na to, co s námi Němci v této válce dělali a co zamýšleli s námi učinit.
Bylo to tak hrozné a strašné, že toho navždycky musí být vzpomínáno.
2. Rozhodněme se, že musíme republiku odgermanisovat, všude a ve všem. Přemýšlejte, jak
to učiníme. Půjde o odgermanisování jmen, krajů, měst, zvyků – půjde o všechno, co se vůbec
odgermanisovat dá. Dnes přichází pro to doba. Vzpomínejte, co germanisací se nám za ta
století od dob husitských stalo. Tož heslem naším bude: Všude a ve všem odgermanisovat
republiku.“ (E. Beneš, 16. júna 1945 v Tábore)

„Bestialita a vandalství, jehož se Němci v poslední chvíli dopustili v Praze – a jehož se ještě teď
dopouštějí, jak slyším, ve městech tzv. sudetských, kde páchají násilnosti proti Čechům – tato
obvyklá zvěrstva národa kulturtägrů sama nám naznačují, co je a co musí být prvým úkolem
při zakládání nového života: Vyčistit republiku celou a úplně od Němců. To je příkaz chvíle pro
každého z nás, to je dějinný úkol naší generace.
(…)
Soudím, že v naší nové republice by nemělo být z němčiny dovoleno mluvit více, než jen právě
tato tři slovíčka: Heim ins Reich! Ale abychom toho cíle dosáhli, musíme začít s vyháněním
Němců z našich zemí ihned, okamžitě, všemi způsoby, před ničím se nesmíme zarazit a
zaváhat. A každému jednotlivému členu národa zde připadá dějinná odpovědnost. Každý z nás
musí pomoci v čistění vlasti. Také armáda musí pomoci.
(…)
Ale my nejen že se nemůžeme vrátit k své původní národnostní politice, my prostě vůbec
nemůžeme žít s Němci pohromadě v jedné zemi a v jednom státě. Mezi námi nemohou Němci
více žít a chodit, protože po právě nabyté krvavé a bolestné zkušenosti bychom si nemohli být
jisti, že mezi námi nechodí vrahové. Jeden z nás musí z této země pryč – buď Němci, nebo my
– ale protože je to země česká a protože my jsme zvítězili, musí pryč oni !
(…)
Nepochybuji, že co jsem řekl, je ve shodě s míněním ohromné většiny našeho národa.“

(Prokop Drtina, politický tajomník E. Beneša, na schôdzi národno-socialistickej strany v pražskej Lucerne, 17.5.1945)

Zatrpknutosť E. Beneša sa prejavila neskôr vydaním dekrétov, ktoré mali napomôcť „očisteniu“ krajiny od fašistov, kolaborantov, a iných živlov. Výsledkom bolo množstvo krívd, a neraz aj obetí na životoch. Benešove dekréty nás strašia dodnes, a to i napriek tomu, že boli medzinárodne akceptované.

Ktovie, či by sa E. Beneš vrátil z exilu, keby vedel, čo ho čaká vo februári 1948. Ale – to je už iný príbeh.

_____________________________________________

E. Beneša som vždy chápal ako osobnosť, preplnenú rozpormi. Na jednej strane sa zaslúžil o vznik ČSR, na strane druhej v rozhodujúcej chvíli nezvládol postavenie na čele krajiny a abdikoval. Čo je ešte horšie, svoju chybu zopakoval vo februári 1948, čo túto krajinu vrhlo do náručia Stalinových prisluhovačov. Myslím, že práve jeho zaváhanie dalo základ krviprelievaniu v 50. rokoch a rôznym nespravodlivostiam. Na obhajobu E. Beneša treba povedať, že v tom čase už bol vážne chorý. 3. septembra 1948 zomrel.  Nikdy sa nevyrovnal s postavením toho, ktorý nastúpil po T.G. Masarykovi.

______________________________________________

 Nikdy sa nedokázalo, že E.Beneš povedal o J. Tisovi vetu : “ Tiso musí visieť „, ktorú mal údajne preniesť v londýnskom exile, a dokonca mal žiadať o rozsudok smrti pre Tisa aj Stalina. Isté je, že mal dôvody na to, aby cítil voči Tisovi odpor. Beneš bol najmä v začiatkoch exilu skôr nevítaným hosťom, než rešpektovaným politikom okupovanej krajiny. Príliš pripomínal britským a francúzskym politikom ich komplot s Hitlerom, a podľa niektorých zdrojov sa mu mnohí aj vyhýbali. Postoj J. Tisa a jeho rozhodnutie prijať na schôdzke s Hitlerom podmienky, ktoré nemecký diktátor kládol, mohol Beneš vidieť ako zločin a kolaboráciu s fašistami. Skôr ho však ponižovalo, že kňaz ako J. Tiso nevyužil možnosť odchodu do Vatikánu, a ostal v rozbitej krajine pod bedlivým okom Berlína. Mohol cítiť sklamanie, že kňaz prejavil odvahu, ktorej on sám nebol schopný.

Hoci sa sám vymenoval za hlavu štátu v exile, opäť bol len ten druhý. Tentoraz nebol porovnávaný s ikonou T. G.Masaryka, ale kňazom, ktorý – zostal.

V časoch stredoveku by zrejme dostal prívlastok – Váhavý, alebo Váhavec. Zdanlivo urážlivý prívlastok, ale dokonale ilustrujúci roky E. Beneša vo funkcii prezidenta.

_______________________________________________

Našiel som vyjadrenie E. Beneša o jeho dekrétoch – dopĺňam :

Vážení spoluobčané,

v nedávné době jsem podepsal historicky významné dokumenty pro naši Československou republiku, to jest, dekrety prezidenta Československé republiky. Tyto dokumenty nám dávají naději, že se již nikdy nebudou opakovat tragické události let 1938 a 1939.

Vědom si neblahých zkušeností národa, zejména z druhé světové války, zanechávám Vám odkaz, ve kterém Vás varuji před možnými dalšími požadavky za znovuosídlení našeho pohraničí sudetskými Němci, kteří byli poprávu na základě mých dekretů z naší republiky odsunuti.

Může se stát, že mé dekrety vydané z rozhodnutí vítězných mocností druhé světové války, budou odstupem času revanšisty prohlašovány za neplatné.

Může se stát, že se najdou „čeští vlastenci“, kteří se budou sudetským Němcům za jejich odsun omlouvat a že budou nakloněni otázce jejich návratu.

Nenechte se oklamat a jejich návratu nedopusťte. Hitlerové odchází, avšak snaha o ovládnutí Evropy Německem zůstává.

Mohou se najít i vlastizrádci, kteří budou opět usilovat i o odtržení Slovenska od České republiky. Bylo by to pošlapání odkazu našeho prvního prezidenta Československé republiky T. G. Masaryka a spoluzakladatele M.R.Štefánika. Vedlo by to k zániku obou našich národů.

Nezapomeňte, že mé dekrety se týkaly i potrestání vlastizrádců, že mají trvalou platnost a potrestejte všechny případné vlastizrádce ať je to kdokoliv, a v kterékoliv době.

Váš  dr. EDVARD BENEŠ

Praha, květen 1947