O Slovensku

16. novembra 1603 sa narodilo prvé dieťa Martina a Doroty Kordeckých. Vtedy nikto netušil, ako sa neskôr zapíše do poľskej histórie. Chlapec, ktorý dostal pri krste meno Klement, bol veľmi dobrým žiakom a tak sa postupne dostal na štúdiá do Jezuitského kolégia v Poznani, kde úspešne skončil štúdium teológie v roku 1633. V rovnakom roku vstúpil do rehole pavlínov a prijal rehoľné meno – Augustín.

V reholi prežil štyridsať rokov, až do svojej smrti v roku 1673. O.i. sa šesťkrát stal priorom sanktuária na Jasnej Hore (Čenstochová), a trikrát provinciálom poľskej provincie, teda predstaveným pavlínskej rehole v Poľsku, a dvakrát bol generálnym vikárom pavlínskeho rádu. Počas švédskej „potopy“ v roku 1655 si dal za cieľ ochrániť Jasnú Horu pred vyrabovaním a zničením.

________________________________________

Rok 1655 – Švédsky kráľ Karol X. Gustav napadol a obsadil západnú časť poľsko-litovskej únie. Rýchlo postupoval krajinou a obsadzoval mestá a pevnosti. Litovské veľkovojvodstvo sa stalo švédskym lénom, jeho armáda sa vzdala útočníkom. Poľský kráľ  Ján II. Kazimír Vasa utiekol na územie, ovládané habsburským rodom. Hrozilo, že krajina sa dostane pod švédsku navládu, a doplatí na rozpory medzi šľachtou a kráľom.

Poľsko-litovská únia bola v tom čase šľachtickou republikou. Každý šľachtic mal svoje zastúpenie v poľskom sneme, pričom rozhodnutia sa prijímali jednohlasne. V praxi to znamenalo, že stačil nesúhlas jediného člena snemu, a akýkoľvek návrh bol zamietnutý. Poľský kráľ tiež nezískaval svoj post na základe rodu, ale voľby snemom. Na tento systém správy krajiny často doplácala celá únia, napríklad počas povstania B. Chmeľnického, ktoré začalo v roku 1648 a skončilo odtrhnutím časti Ukrajiny a jej prechodom pod vládu Ruska. V čase švédskeho útoku bol poľský snem ochromený sporom medzi kráľom a litovským hajtmanom Januszom Radziwillom.

Prior kláštora Augustín Kordecký požiadal švédskeho kráľa o písomnú záruku, že v prípade dobrovoľného opustenia kláštora na Jasnej Hore nedôjde k jeho vyrabovaniu a zničeniu. Keďže túto záruku nedostal, a predošlým sľubom zo strany švédskeho kráľa neveril, odmietol opustiť kláštor a začal sa pripravovať na obranu, ktorá v tom čase nemala veľkú šancu na úspech, keďže prakticky celá krajina už bola obsadená švédskymi vojskami, a proti votrelcom bojovali len malé skupinky povstalcov.

Najprv nechal odniesť do bezpečia rôzne cennosti z kláštora. Nakúpil približne 60 muškiet a rôznu muníciu, a najal 160 žoldnierov, ktorí mali pomôcť 70 mníchom pri obrane kláštora. Celkový počet obrancov nepresahoval 310 mužov, ktorí sa mali postaviť švédskej jednotke o celkovom počte 3 500 mužov, disponujúcej všetkým potrebným vybavením. Prvú  jednotku tvorilo 1800 kavaleristov, 100 dragúnov, 300 pešiakov a 50 delostrelcov. K dispozícii mali desať diel. Neskôr dostali Švédi ďalšie posily v počte 600 mužov, ktorí priniesli aj tri ťažké delá. Časť vojska tvorili poľskí žoldnieri. (800 mužov)

Obliehanie kláštora začalo 18. novembra 1655. O desať dní neskôr urobili obrancovia pod vedením P. Czarnieckeho nečakaný výpad a zničili dve švédske delá. Nasledovali rokovania o prímerí a kapitulácii, ktoré sa však skončili neúspešne. Švédi prepustili dvoch mníchov, ktorých predtým zajali a obliehanie pokračovalo. Pri ostreľovaní kláštora veľmi poškodili jeho severnú stranu, a skúšali vykopať aj tunel, ktorým by mohli do kláštora vniknúť. 14. decembra urobili obrancovia ďalší výpad a zničili jedno z veľkých diel, vrátane násypu. O šesť dní neskôr urobili ďalší výpad, zničili ďalšie dve delá a zabili väčšinu baníkov v tuneli. 24. decembra odmietol prior Kordecký ďalší návrh na kapituláciu, a Švédi pokračovali v ostreľovaní severnej steny kláštora. Nakoniec stratili aj ďalšie ťažké delo v dôsledku neustálej paľby.

A tak ponúkli priorovi Kordeckému prímerie, ak kláštor zaplatí 60 000 toliarov. Prior odpovedal, že by ich zaplatil pred začatím obliehania, ale teraz už nie, pretože budú potrebné na opravu kláštora. 27. decembra sa Švédi rozhodli ukončiť obliehania kláštora a ustúpili. Niekoľko týždňov ešte skúšali nečakane zaútočiť a prekvapiť obrancov zo zálohy, ale svoj boj nakoniec vzdali a odtiahli. V bezvýslednej snahe o dobytie kláštora stratili Švédi niekoľko stoviek mužov, naproti tomu obrancovia len niekoľko desiatok. Kláštor sa stal jedinou pevnosťou v Poľsku, ktorá odolala útokom Švédov a nepadla.

Statočná obrana kláštora na Jasnej Hore posilnila poľský odpor voči švédskym útočníkom. Správa o jeho úspešnej obrane sa rozletela po celom Poľsku a zvýšila morálku povstalcov, ktorí bojovali proti švédskej okupácii. 1. januára 1656 sa vrátil poľský kráľ z exilu, a poveril vedením armády S. Czarnieckeho. K tomu sa pripojila aj väčšina vojakov, ktorí dovtedy bojovali na švédskej strane a začali vytláčať švédske vojská. Pri bitke o Zamošč bol švédsky kráľ takmer zajatý,keď jeho vojsko bolo v obkľúčení vojskami S. Czarnieckeho a P. Sapiehu. Nakoniec utiekol, ale prišiel o všetko osobné vybavenie, a delostrelectvo.

Augustín Kordecký obnovil časti kláštora, ktoré boli zničené pri švédskom útoku. Stal sa symbolom, ktorý prežil v povedomí Poliakov dodnes. Zomrel v 20 marca 1673 počas návštevy kláštora vo Wieruszowie.

_____________________________________

Počas švédskeho útoku na Poľsko zohralo aj slovenské územie svoju úlohu. Na hrade Stará Ľubovňa boli ukryté poľské korunovačné klenoty a kráľovský poklad. Zotrvali tam až do roku 1661, keď ich opäť previezli na kráľovský hrad Wawel v Krakove.