O Slovensku

“ Amnestie je velkomyslnost, kterou stát projevuje vůči oněm přestupníkům, které by přišlo příliš draho trestat. „

Ambrose Bierce      

Výrok amerického spisovateľa presne vystihuje slovenskú realitu. Ak sa pozrieme na využívanie inštitútu amnestie v novodobých dejinách samostatného Slovenska, veľmi rýchlo zistíme, že až na ojedinelé prípady bol tento akt zneužitý v prospech rôznych záujmových skupín, či tzv. celebrít.

Je slovenskou realitou, že dnes sa trestá tvrdšie krádež kukurice  alebo nesplácanie úveru, než smrť človeka. Stačí si spomenúť na nejednu ožratú „celebritu“, ktorá dostala vzhľadom na svoje zásluhy smiešny trest, hoci zavinila smrť člena (členov) nejakej rodiny – napríklad za volantom auta. Stačí si spomenúť na amorálne využitie aktu amnestie, ku ktorému došlo v roku 1995, keď bývalý prezident M. Kováč sa najprv vyjadril, že udelenie amnestie pokladá za nemorálny akt voči obetiam trestných činov, aby o pár dní neskôr udelil amnestiu vlastnému synovi, ktorému hrozil dlhoročný trest väzenia. A rovnako stačí pripomenúť iný, podobne nemorálny akt v podaní V. Mečiara, ktorý amnestoval všetkých ľudí v kauze únosu-neúnosu amnestovaného syna prezidenta. Hoci sa do médií dostali fotografie zbitej obete, pravda o pozadí prípadov sa na povrch nedostane nikdy.

Dávať amnestie či nedávať ? Nesprávna otázka. Skôr by sme sa mali zamyslieť nad niečím iným – ako zmeniť život v tejto krajine, aby amnestie neboli vôbec potrebné ? Nikto nepoprie, že v preplnených slovenských väzniciach si odpykáva tresty možno 80% ľudí, ktorých by v inej krajine policajt alebo sudca skôr nakopli do zadnej časti tela a zverili sociálnemu pracovníkovi, aby im pomohol k návratu do spoločnosti. Rovnako nikto nepoprie, že v prípade, keď má byť trestaná tzv. celebrita, ihneď sa hľadajú dôvody, prečo by potrestaná byť nemala, alebo cesty k čo najnižšiemu trestu, často úplne neadekvátnemu voči previneniu. A argumentuje sa zásluhami celebrity – napríklad pri propagácii Slovenska vo svete. Dokáže však niekomu vrátiť pohľad na olympijskú medailu život ? Alebo – utíši to bolesť pozostalých ? Sotva. Napokon, ak je verejné ocenenie formou odmeny za záslužnú činnosť či úspechy, a celá spoločnosť to akceptuje – rovnako by mali všetci akceptovať, že za porušenie zákona je „odmenou“ trest.

Súhlasím s názorom R. Fica, že Mečiarove amnestie sú právnym suterénom, len si dovolím ešte niečo dodať – väčšina amnestií, a množstvo rozsudkov na Slovensku (najmä vo veciach trestných činov, spáchaných známymi „osobnosťami“) sú rovnakým právnym suterénom. Sú výsmechom obyčajných ľudí, ktorým jasne ukazujú, že niektorí ľudia sú pred zákonom rovnejší, ako ostatní. Dôkazom diskriminácie, ktorej obeťou sú často poctiví ľudia. Žijúci pod dennou hrozbou trestu za porušenie zákona, a nútene sa prizerajúci porušeniam zákona zo strany ľudí, ktorí stoja nad zákonom.   

Amnestia bývala kedysi prejavom veľkodušnosti mocnárov – kráľov, cisárov, prezidentov či dokonca aj diktátorov. Mala byť symbolom humanity, a dôkazom, že spoločnosť vie nielen trestať, ale aj odpúšťať. Na druhej strane slúžila aj ako ekonomický nástroj – dočasné uvoľnenie väzníc ušetrilo významné množstvo peňazí, spojených s výkonom trestu. Na Slovensku sa však stala amnestia politickým nástrojom. Jedna časť politikov ju odmieta, aby ukázala obetiam trestných činov svoju neochvejnú podporu zákona a zmyslu trestu (a pritom sa často sama podieľa na rôznych beztrestných škodách, spôsobených štátu), druhá časť ju schvaľuje, aby získala body u príbuzných odsúdencov. Na pravý účel tohoto aktu – všetci kašlú.

Takže – čo keby sme si položili inú otázku – ako zabrániť tomu, aby amnestie udeľovali vagabundi iným vagabundom ? Alebo – ako zabrániť tomu, aby sa amnestie udeľovali výberovo – podľa potreby vládnucej vrstvy a záujmov jej priateľov ?

Môžeme ich aj úplne odmietnuť – je však človekom ten, čo nevie odpúšťať ? A zaslúži si raz aj sám odpustenie ? Kto si bez viny,hoď kameňom – platí aj dnes. Nepoznám človeka, ktorý by niekomu v živote neublížil. Každý potrebuje odpustenie … ale nezaslúži si ho, ak sám nevie odpúšťať. Aj keď je to ťažké.