O Slovensku

Pravica by chcela vládnuť, mať funkcie a moc. Nemá … a ešte dlho ani mať nebude. Minimálne do času, kým nepochopí základnú pravdu každej úspešnej spoločnosti – šéfom môže byť len jeden, a mal by to byť ten naj … múdrejší, schopnejší …

Hrozí nám tragédia … vypúšťajú bubáka pravicové strany – R. Fico prezident a SMER-SD ako jednofarebná vláda. Ako tejto tragédii zabrániť ? Voľte našich kandidátov – bez tváre ! Ponuka je široká – gumenná tvár, starý pes, politická mŕtvola, šašo, a kde sa vzal – tam si stál, miliardičky z kanála, zrazu si vykopal … úžasné. Pripomína mi to súťaž v kopaní jedenástok na bránku, v ktorej stojí chlap takých rozmerov, že koncom jeho trička začína – tyčka. Tým skôr, keď exekútorom jedenástky má byť nevidiaci vozíčkár s amputovanými končatinami. Aká je šanca na úspech ? Žiadna … lopta ostane na mieste. Alebo ju uchmatne brankár.

U slovenskej pravice odjakživa platilo, že za funkciu predá aj vlastnú krv do verejného domu. Rovnako platilo, že jej jediným programom je potlesk z Bruselu – na vlastných voličov a občanov kašlala, a bez červenania ich podvádzala pri každej príležitosti – stačí spomenúť, ako pred voľbami v roku 2010  pobúrene odmietala euroval, aby neskôr pre túto otázku podkopla nohy vlastnej vláde. Sme Európania a Slováci – stále nechápem, ako niekto môže voliť zradcu, ktorý tieto slová vypustí z pyskov. Skúste nájsť Nemca, ktorý vypustí niečo podobné z úst … alebo Švajčiara, Francúza či Španiela. Uprednostniť čokoľvek pred vlastnou identitou môže len zradca. A to je problém pravice.

Pravica chce moc. Zvýšeným hlasom upozorňuje, aká nebezpečná je jednofarebná vláda. Omyl – najnebezpečnejšie je, ako protiváhu jednofarebnej vlády má tvoriť svorka rozhádaných vlkov, ktorých nezaujíma krajina, volič, spoločný úspech, ale vždy a všade len jedno – vlastný prospech. Základná zásada pri úspechu znie – uč sa od úspešných. Nikdy a nikto nemôže poprieť, že R. Fico je úspešný. Zjednotil tzv.ľavicu, pohltil malé strany a straničky, aby dosiahol konečný úspech. Môžeme ho nenávidieť, pohŕdať ním, preklínať ho a nadávať – ale v slovenských pomeroch dokázal nemožné. Prinútil ľudí pochopiť, že cesta k úspechu vedie len cez spoločné ťahanie lana za jeden koniec a jedným smerom. O to komickejšie znie, že ho chcú poraziť ľudia, ktorí ťahajú za lano vlastným smerom – a každý inde.

Voliť ľudí, ktorí sa uspokoja s priemerom, znamená voliť vlastnú podpriemernú budúcnosť. Úspešní volia tých, ktorí chcú byť najlepší … nie priemerní. Odmietnuť vo voľbách R. Fica nestačí, musíme odmietnuť aj priemernosť.

Nežijeme preto, aby sme robili…pracujeme preto, aby sme žili.