O Slovensku

Múdrejší ustúpi … treba rešpektovať názory menšín …. každý má právo na názor, nech znie akokoľvek hlúpo ….

A ešte mnoho iného nájdeme vo vzletných prejavoch rôznych spoločenských elít. Skúsenosť však potvrdzuje, že čím viac ustupujeme, tým viac prichádza požiadaviek. A najviac trpia tí, ktorí nič nežiadajú a dokážu napĺňať svoje potreby bez toho, aby denne vykrikovali celému svetu, aké problémy ich sprevádzajú životom. Nehovoriac o tom, že najmenej práv majú tí, ktorí by ich mali mať najviac – deti, chorí či starí ľudia. Tí sú v centre záujmu spoločnosti len vo forme rôznych rétorických cvičení politikov počas predvolebných kampaní, alebo hádok vládnych politikov s tzv. opozíciou.

Juraj si odpracoval štyridsaťsedem rokov. Dnes dostáva dôchodok, z ktorého mu po zaplatení všetkých poplatkov ostane 33,80 € na stravu, oblečenie a lieky. Mária má tridsaťdva rokov, nikdy nepracovala, lebo jej to neumožňuje vážna choroba. Žije s matkou, v podnájme, a po zaplatení poplatkov a liekov im ostane 46 € na stravu a oblečenie. Jozef si odpracoval päťdesiat rokov. Vážne ochorenie vyžaduje pravidelné kontroly, za ktorými musí cestovať dvakrát mesačne do mesta, vzdialeného tridsaťdva kilometrov. Kedysi bola ambulancia odborného lekára aj v mieste jeho bydliska, pre znižovanie výdavkov zdravotníctva ju zrušili, hoci mala dostatok pacientov. Takže Jozefovi ostane po zaplatení všetkých poplatkov 44 € na stravu, oblečenie a lekára – musia ho dotovať deti, aby vôbec mohol lekára navštevovať.

Podobných príbehov sú na Slovensku tisíce, možno desaťtisíce. Ľudia si poctivo odpracovali dlhé roky, a napriek tomu žijú na okraji spoločnosti, mimo záujmu tých, ktorých roky živili. Neustále si musia uťahovať opasok, hoci sotva dýchajú. Napríklad v prípade Márie je pohľad na okolité krajiny nesmierne zaujímavý – v každej by mala nárok na ošetrovateľa, sociálnu dávku (invalidný dôchodok) by poberala na úrovni približne šesťsto eur mesačne. Na Slovensku nemá nárok na nič, a dávka nedosahuje ani tretinu vyššie spomínanej sumy. 

Ako sa títo ľudia majú cítiť, ak sa vyhadzujú desiatky miliónov eur na agendu, ktorá má (údajne) naplniť práva skupín obyvateľstva v produktívnom veku, ktoré napríklad nejaví záujem o prácu, ignoruje zákony, alebo si vymáha rôzne nadštandardné ústupky od väčšinovej spoločnosti, hoci existujúce zákony dokážu jeho potreby uspokojiť ? Isté je, že politika ústupkov nevedie nikde. Čím viac sa ustupuje, tým viac požiadaviek prichádza. Začína to obvykle nenápadne – zaznie oprávnená požiadavka, aby sme tolerovali spôsob života, akým niekto žije. Máte síce výhrady, ale keďže to do vášho života nezasahuje, poviete si – dobre. O nejaký čas príde požiadavka – chceme žiť, ako žijete vy. Fajn, poviete si … lenže čoskoro zistíte, že naplnenie tejto túžby je spojené aj s niečím iným – niekto síce chce žiť, ako žijete vy – ale zároveň chce, aby ste rast jeho životnej úrovne zaplatili z vlastného vrecka.

Na počudovanie – väčšina na tento absurdný návrh pristúpi. V nejakej poblúdenej predstave uverí, že ak prispeje na rast niekoho životnej úrovne, časom sa veci zlepšia. Omyl – veci sa nelepšia a ruka sa naťahuje čoraz častejšie so slovami – dajte, máme nárok. Už žiadna prosba, ale rovno – máme nárok.

A tak fraška pokračuje.Človek, ktorý si odpracoval celý život, musí žiť v podnájme, lebo sa stará o svoje choré dieťa, a nebol schopný kryť všetky výdavky, spojené s jeho liečením a nákladmi na vlastné bývanie. A naopak – asociálovi, ktorý nikdy nepracoval a nemá ani záujem pracovať, postavia z daní živoriaceho  poctivca bývanie a platia rôzne dávky. Politika ústupkov viedla k diskriminácii človeka, ktorý sa ničím neprevinil, aby uspokojila nároky človeka, ktorého potreby spoločnosti a jeho povinnosti absolútne nezaujímajú.

Rodič jedna, rodič dva. Vadilo vám niekedy, že máte vo formulári na vyplnenie kolonky, označené  slovami matka a otec ? Pochybujem. Takže – komu to vadí ?Keď sme riešili s partnerkou spoločné bývanie, stačil nám týždeň, aby sme mali pohromade všetky právne náležitosti. Nech by sa stalo čokoľvek, bolo vyriešené všetko – otázka spoločného majetku, informácií  o zdravotnom stave … proste všetko.

_______________________________________________

Väčšina ľudí dnes ignoruje absolútne všetko, čo súvisí s dianím v tejto krajine. Rezignovali … pritom nezáujem o verejné dianie ich priamo poškodzuje, a znižuje kvalitu ich života. Príkladom môže byť zdravotníctvo – správa financií sa optimalizuje tak, že poplatky rastú a služby sa rušia. Pacient s vážnym ochorením, akým je napríklad zápal pľúc … musí cestovať desiatky kilometrov na odborné vyšetrenia a ohrozuje nielen vlastné zdravie, ale aj život. Potom presedí dlhé hodiny po rôznych čakárňach, a nakoniec sa vracia do lekárne s receptom na lieky – v jednej povedia, že ich poisťovňa neprepláca v plnej výške, a v susednej ich vydajú bez doplatku. Ako je to možné ?

Myslím, že je najvyšší čas skončiť s ústupkami. Akéhokoľvek druhu. Zaviesť nulovú toleranciu – ak chce niekto verejnú funkciu,musí mať aj zodpovednosť. Ak chce niekto žiť v spoločnosti, musí sa prispôsobiť väčšine a jej požiadavkam. Tak, ako nevidím dôvod na to, aby som musel v Rimavskej Sobote hovoriť maďarsky, nevidím ani dôvod na to, aby mi niekto vnucoval tlačivo s kolonkami Rodič 1 – Rodič 2, a to len preto, aby sa nejaká menšina cítila lepšie. Na prvom mieste by mali stáť záujmy tých, ktorí potrebujú pomoc spoločnosti, lebo sú na to odkázaní – deti, starší ľudia a chorí. A keď sa vysporiadame s potrebami týchto ľudí, potom môžeme plytvať peniazmi na výstavbu potemkinovej dediny s rôznymi názvami. Bol som na desiatkach úradov, ale ak tam bol niekto naozaj diskriminovaný, tak to boli ľudia, ktorí si v minulosti plnili svoje povinnosti a ocitli sa v ťažkej situácii.

Niet väčšej bezočivosti, ako príchod úradníka, ktorý má posúdiť sociálnu situáciu žiadateľa o nejaký príspevok. Hoci žiadateľ roky platil všemožné poplatky, úradník prejde jeho bytom a vysvetľuje mu, čo všetko musí predať, aby mal nárok na nejaký príspevok. Nikomu nevadí majetok pri platení poplatkov, každému však vadí, ak niečo žiadate späť – pritom žiadate z vlastných peňazí !!! A tak dochádza k zaujímavej situácii – satelit v byte platiča je neprijateľným nadštandardom, ale v chatrči osadníka nevadí.

Politika nezmyselných ústupkov vedie k sociálnym nepokojom. Mimochodom – v istej dobe platili dane len chudáci, a šľachta neplatila nič, alebo veľmi málo. Skončilo to krvavými revolúciami. Aj dnes máme „šľachtu“, ktorá má množstvo privilégií a skoro žiadne povinnosti – nepoučili sme sa ?