O Slovensku

Niekto povedal, že neexistujú jednoduché riešenia, a ak, tak nefungujú. Skúsenosť ma naučila, že jednoduché riešenia sú najúčinnejšie. Čím viac sa riešenie komplikuje, tým viac problémov vznikne.

Časy RVHP si pamätám veľmi dobre.Pamätám si aj tovar, ktorý išiel na dračku a často bol naozaj len “ pod pultom „. Obvykle sa však jednalo o veci, ktoré neovplyvňovali kvalitu života, a vedel som sa bez nich zaobísť. Pamätám si aj negatívne dopady členstva v spolku, napríklad obmedzenia vo výrobe na základe akejsi “ deľby práce „. (Napokon, tie sú aj bežnou praktikou Bruselu.) A tak ostalo napríklad len snom jedno z najkrajších áut svojej doby – Škoda 110 Super Sport, ale “ Feratka “ ako sme ho my volali podľa známeho filmu. Neskôr na reštrikcie doplatila aj legendárna Škoda Favorit, ktorá sa v predajnej podobe vôbec nepodobala tomu, čo svojho času navrhol Bertone. (obr. príloha tu) Zlé jazyky spomínali, že za zmenou dizajnu auta stálo bývalé sovietske vedenie, ktoré sa bálo konkurencie pre vlastnú Samaru. V každom prípade, neskôr sa návrhu od Bertoneho veľmi podobal Citroen ZX, ktorý sa veľmi úspešne predával.

Správanie Bruselu v dnešnej dobe veľmi pripomína správanie Moskvy v dobe minulej. Nariadenia prichádzajú jedno za druhým, a pokiaľ sa niektorý z členov vzoprie, nasleduje typicky sovietske riešenie z minulosti – buď sa hlasuje dovtedy, kým si vzpurný člen neuvedomí svoju “ povinnosť “ a nehlasuje správne (teda podľa želania Bruselu – viď Slovensko a euroval), alebo sa nahradia nežiadúce elementy pri hlasovaní poslušnejšími (opäť Slovensko a euroval). Rozdiel je v tom, že praktiky Bruselu už dávno prekročili všetko, čo si kedysi dovolila Moskva.

Obchod sa nemá pliesť s bežným životom. Od únie som napriek nesúhlasu so vstupom Slovenska očakával, že to bude hlavne ekonomický spolok so spoločnými záujmami, ktorý nebude zasahovať do iných oblastí života. Prax ukázala pravý opak – bruselská administratíva zasahuje všade, snaží sa čo najviac okliešťovať práva jednotlivých členov a centralizovať moc vo svojich rukách. Je to oveľa väčšia diktatúra, než kedykoľvek predtým.

Ak by mi chceli rozkazovať obchodní partneri, s kým mám a nemám obchodovať, či s kým sa mám alebo nemám priateliť – okamžite by som s nimi ukončil akékoľvek vzťahy, bez ohľadu na straty, ktoré by mi to mohlo spôsobiť. Realitou dneška je, že naša krajina je nedobrovoľne zatiahnutá do množstva konfliktov, ktoré spôsobil Brusel svojou politikou a podriadenosťou záujmom USA – teda veľmoci, ktorá od čias rozpadu ZSSR otvorene terorizuje celý svet.

Niekto povie, že bez Bruselu a jeho financií by sme neprežili. Mám na to dva pohľady – prvý z čias, keď sme boli členmi RVHP, a nedostatok nejedného tovaru spočíval v rôznych obchodných obmedzeniach (tzv. embargu) zo strany krajín, ktorým sme sa nepodriaďovali. O týchto vydieračských praktikách zo strany “ demokratického Západu “ nie je však dnes módne hovoriť – ale dodnes ich vidieť napr. na prístupe ku Kube, či Venezuele. Z tejto strany je pravdou, že odchodom spod kurately Bruselu by sme mohli utrpieť. Na druhej strane sa však aj vo vlastnom živote riadim zásadou, že nerozdávam, ale učím ľudí, ako si veci a bežné potreby získať vlastnými silami. Rozdávanie vytvára závislosti … a obdarovanému nikdy neprospeje. Obvykle ani darcovi – pokiaľ však nechce, aby obdarovaný bol závislý.

Život podľa mňa nestojí na tom, či mi na stole svieti misa s mandarínkami a pomarančmi, alebo či môžem cestovať do Karibiku, či niekde inde. Slovensko je krásnou krajinou, ktorej zákutia by som nedokázal prejsť ani vtedy, ak by som žil dvesto rokov. Pod ovocím sa mi prehýbajú police v špajzi, a množstvo musíme mraziť, pretože ho nie sme schopní skonzumovať čerstvé. Nejeden Slovák, ktorý má záhradu či ovocné stromy, je na tom podobne. Buď porozdáva, alebo zavarí. Život je o niečom úplne inom. Pokoji a šťastí. A to dnes nemáme – práve zásluhou spolku, ktorý nás obmedzuje a zaťahuje do rôznych sporov a konfliktov.

Na konci druhej svetovej vojny si dohodli veľmoci určité pravidlá – jedným z nich bolo potrestanie všetkých vinníkov a strojcov za holokaust. Ešte ani neuschol atrament na podpisoch, a už sa dohody porušovali – Američania veselo vyvážali nacistických vedcov a niektorých pohlavárov do vlastnej krajiny, lebo sa mohli hodiť. Nikdy nebol potrestaný ani Aba Kovner, ktorý sa chcel pokúsiť o zavraždenie šiestich miliónov Nemcov – ako aktu pomsty za holokaust. Výsledkom porušovania dohôd bola železná opona, na ktorej mali rovnakú vinu všetci zainteresovaní, nielen bývalé ZSSR – a prudký nárast rôznych konfliktov a terorizmu, kde si veľmoci vybavovali účty, bez ohľadu na ostatných.

Únia nie je o ľuďoch, ani o mieri. O tom sa hovorí len vtedy, ak sa to mocným v Bruseli hodí. Preto bezmocne mlčali pri zločinnej vojne proti Iraku a Afganistanu, či bombardovaní Pakistanu. Preto tak dnes vybľakujú v otázke Krymu. Je to úzka skupina vyvolených sluhov cudzích záujmov. A dajte sluhovi bič … hneď uvidíte, ako s ním vie narábať.

Či si to pripúšťame alebo nie, z hľadiska potrieb Slovenska a jeho bezpečnosti v mnohých oblastiach je pre našu krajinu oveľa dôležitejšie Rusko – aj keď sa to píše a číta veľmi ťažko. Ale najdôležitejšie je, aby malo Slovensko to, v čom mu únia vytrvalo bráni – potravinovú sebestačnosť, a čo najviac príjmov do štátnej pokladne z vlastných zdrojov. Byť odkázaný na cudzie milodary je veľmi nebezpečné – vytvára to závislosť a podriadenosť.

Bežným slovenským folklórom je odpúšťanie daní a prideľovanie rôznych dotácií. Nadnárodné spoločnosti neplatia dane, alebo ich platia v minimálnom objeme, pričom sa im vrátia formou štátnych príspevkov. Na druhej strane sú malí podnikatelia a živnostníci, ktorým sa neodpustí absolútne nič. Nehovoriac o tom, že za vlastné dane a poctivosť sú diskriminovaní – ak aj uspejú v žiadostiach o podporu štátu, dostanú len zlomok toho, čo dostanú privandrovalci z iných krajín – a vrecka domácich chudákov. Dá sa povedať, že podnikajúci Slovák je nepriateľom vlastného štátu … či skôr vládnucich elít, lebo im neustále a každý deň dokazuje, že je schopný prosperovať a nie je pravdou obľúbené tvrdenie rôznych politických eskamotérov – štát je zlý vlastník. Štát nerozhoduje a nepodpisuje – robia to konkrétni ľudia.

Keď sa pozriem na vlastnú rodinu, aj keby sme stratili príjmy v tejto chvíli – bez problémov sa uživíme. Je jasné – bolo by to ťažké, a napríklad z koníčka v záhrade by sa stala tvrdá drina. To však neznamená, že sa máme ponižovať a šliapať po vlastnej dôstojnosti len preto, že nám niekto hodí kosť a my nebudeme musieť tvrdo pracovať. Na ohlodané kosti sú odkázaní len príslušníci jednej-jedinej skupiny – členovia politických strán, ktorí už dávno zabudli, čo je poctivá práca a ako žijú obyčajní ľudia.

Priateľov by si mal každý vyberať … ak mu niekto priateľov vyberá a vnucuje, potom nie je – priateľ. Je to naopak – je nepriateľ. 

A únia je nepriateľom obyčajných Slovákov – zámerne ich rozdávaním žobračeniek udržiava na hranici prežitia, aby svojim priateľom a klikám zachovala – zisky. Jedným z dôkazov môže byť aj dlhodobá snaha Bruselu, aby boli malopestovatelia povinní používať tzv. certifikované osivá od istej firmy, a nemohli si svoje osievať tak, ako kedysi – z vlastných zdrojov. Iným dôkazom sú posledné snahy gréckej vlády, ktorá chcela (a aj dnes chce) zaradiť kritiku únie medzi trestné činy.

Tieto snahy najlepšie svedčia o tom, že v únii nie je cieľom demokracia, ale naopak – diktatúra.