O Slovensku

Zdrap látky, ktorý stráca úctu, lebo sa používa na rôzne “ nečisté “ účely – umývanie podlahy, okien, leštenie auta, či stieranie blata z topánok …. a ešte množstvo iného. Sotva však zavesíte zdrap látky na nejakú tyč, vzniká vlajka a začína byť chránená – napríklad zákonom. A zrazu sa prestáva skúmať, aká špina sa s ňou stiera … či zakrýva.

Bol som dieťa, keď nás učili, že sa máme klaňať červenému zdrapu látky na tyči, so symbolom dvoch nástrojov – kosáka a kladiva. Zdôvodňovali to priateľstvom s krajinou, ktorá nám poslala na “ návštevu “ niekoľkotisíc vojakov, aby sme nemali krivoľaké myšlienky, a nehľadali si náhodou aj iných priateľov. Návšteva sa trošku pretiahla … trvala skoro štvrťstoročie. Ktovie … asi si návštevníci povedali, že počkajú, kým dospejeme. A dospeli sme …

Strhli sme červený kus látky s dvoma symbolmi práce z tyče, a opäť vznikla handra, po ktorej skákali mnohí, ktorým sa ani tak nebridila krajina, ktorej symbolom bola, ako skôr – náznak práce ako legitímneho a jediného poctivého zdroja obživy. Vzal sa iný kus látky, nakreslili iné symboly (trošku nepochopené) a iná tyč – a opäť sme mali vlajku, chránenú zákonom, na ktorú sme mali byť hrdí … alebo museli ? Neznášal som tesilové nohavice … škriabali, hrýzli, v lete sa v nich človek potil ako prasa a bolo to ešte horšie … ak by mi mama povedala, že mám byť na ne hrdý, tak by som ich asi rozstrihal. A ajhľa – niekto zhodil z tyče kus látky, na ktorý som bol hrdý (ten československý) a zrazu povedal, že mám byť hrdý na iný  – akurát sa zabudol všetkých spýtať, či chcú niečo meniť. Vraj … zle by to dopadlo, ak by sa spýtal a odpovedali by – nechceme.

Áno, pre neho by to dopadlo naozaj zle – nedostal by sa k moci.

Istý čas som premýšľal, či dokážem byť hrdý na symbol, ktorý mi vnútili ľudia, žijúci z mojich daní – proti mojej vôli. Než som stihol zvážiť pre a proti … ktosi rozhodol za mňa. A zavesil na jednu úroveň s našou vlajkou … iný kus látky, vraj ako symbol priateľstva, spolupráce a solidarity … ako symbol mieru a porozumenia na celom kontinente. A zrazu začali byť niektorí ľudia “ moderní “ a tvrdili – konečne sme vstúpili do Európy, sme Európania a Slováci.

Kuá … vytiahol som starý atlas z 20. rokov minulého storočia a ajhľa – Rakúsko – Uhorsko na mape, jeho súčasťou Slovensko a na mape – Európy. Vytiahol som z netu ešte staršiu mapu – Rakúsko na mape Európy a jeho súčasťou slovenské zeme. Tretí pokus – a zase to isté. Do čoho sme to vlastne stúpili ? Neviem prečo, ale strašne to smrdí …

Neviem, za čias socializmu som nestretol niekoho, kto by mi tvrdil, že je ervéhápeák a Čechoslovák. Vždy sme boli Slováci, Česi, Moravania či Slezania … alebo Oraváci či Kysučania. Alebo drbnutí Horehronci (to ako aj ja), či šalení vychodniari. Veru, nešlo a nejde mi do tej mojej krepej kotrby, ako sme mohli v 2004 vstúpiť do niečoho, čoho súčasťou sme odjakživa.

V Paríži protestovali desaťtisíce ľudí proti globalizácii a pálili modré vlajky (kusy látky na tyči) na protest proti globalizácii. Vyšli proti nim kordóny policajtov, vodné delá a množstvo ľudí skončilo v base. Iní dostali do držky a všetci boli označení za – anarchistov.

Väčšina médií na Slovensku to prehliadla a venovala udalosti maximálne jednu vetu v štýle – vagabundi vyšli do ulíc, dostali do rypáka a skončili v base. Škody dosiahli niekoľkotisíc eur.

V Kyjeve vyšli do ulice tiež “ ľudia „, teda vraj ukrajinský národ (0,02% obyvateľstva, ostatní sú kusy v štatistike) a strhli sa nepokoje – hádzali po policajtoch zápalné fľaše, niekoľkých aj ťažko zranili a boli aj obete na životoch. Policajti nezasiahli hneď, ale až po dlhšom váhaní, keďže zo zahraničia lietali varovania, že svet sa nebude prizerať násiliu voči pokojným demonštrantom, ktorí chcú slobodu a demokraciu … a iste len náhodou ničia majetok a vraždia.

A noviny začali priam pretekať palcovými titulkami o boji Ukrajincov za oslobodenie spor ruského jarma a prisluhovačov Kremľa. Začali sa ozývať desiatky analytikov, ktorí sa na ukrajinskom utrpení pásli ako muchy na lajne a trepali blbosti v takom rozsahu, že som začal prehľadávať noviny, či z nejakej psychiatrie neutiekli hromadne pacienti. Čo si o tom myslieť ?

__________________________________

Namiesto záveru – poučenie z krízového vývoja v spoločnosti (roky 1989 – 2014) – ak protestujete proti únii a tzv. európanstvu, ste vagabund, výtržník a anarchista … a to aj vtedy, keď žiadne škody nespôsobíte, alebo len minimálne. (neskôr sa totiž v Paríži ukázalo, že náklady na odstránenie škôd boli spôsobené vyčíslením ceny za bežné upratanie ulíc a jeden rozbitý výklad na obchode) – a patríte do basy.

Ak však protestujete v mene únie, ste národom aj vtedy, keď vyjde do ulice futbalové mužstvo na prechádzke do reštaurácie, a je povolené všetko – ničiť, páliť, zabíjať – však predsa ide o slobodu a demokraciu, nie ?

Sloboda názoru ? Jasné, je prípustné hovoriť a činiť všetko – čo vyhovuje v dnešnej dobe únii.

Lenže – kedy si uvedomíme, že ak sa vlajka pošpiní krvou a bolesťou ľudí, stáva sa opäť – handrou ? Vlajka má symbolizovať národ a jeho hodnoty … ak však zakrýva krv a utrpenie, tak nie je ničím lepším, než obyčajná – handra. Kusom látky na tyči … symbolom utrpenia a úpadku.