O Slovensku

Čítal som komentár istej “ spisovateľky “ na súčasné udalosti vo svete, či skôr na Ukrajine a v Rusku. U spisovateľa hľadáte dielo – skúsil som ho teda vyhľadať aj tu (aby som nekrivdil, ak sa na jej slová pozerám nesprávnou optikou) a nenašiel som skoro nič. Presnejšie, našiel som jedinú knižtičku … pripadalo mi to, akoby som sa označil za vynálezcu, lebo som prišiel na to, ako zatiahnuť skrutku podložením kúska drievka v neprístupnom priestore pre šraubovák ….

Nebohý dedo prehodil pri pohľade na novembrové námestia množstvo slov, a všetky som si nezapamätal. Niečo si však pamätám dodnes – jeho zhnusený pohľad, keď kamera ukázala tribúny s “ bojovníkmi “ proti totalite – ťažko sa postavil a odchádzal so slovami “ … prečo je všade a v každej dobe najlepšie vidieť hajzlov …“

Jeho slová som veľmi nechápal, napokon – o svojom “ pobyte “ v stalinskom gulagu nechcel nikdy hovoriť. Spomienky vždy vyvolali slzy, ktoré sa mu skoro ihneď objavili na tvári a vtedy sa zvykol zahanbene odšuchtať do svojej izby, a nevyšiel, kým sa neupokojil. A pamätám si aj jeho zlosť, keď ho “ vylákali “ na stretnutie s jubilantmi, kde mu popri gratulácii k výročiu chceli odovzdať nejakú plaketu za boj proti – komunizmu. A samozrejme chceli urobiť aj fotografiu do kroniky, kde sa chcelo priživiť svojou účasťou – niekoľko smradov – ako ich zhnusene nazval. Zlostne vtedy odstrčil brata, ktorý mu robil doprovod a okamžite smeroval k východu – “ nikdy som proti komunizmu nebojoval, a bol som len väzeň v gulagu …“ … mám na deda množstvo spomienok. Do smrti si zachoval dôstojnosť.

Chcel som, aby kamarát napísal komentár … k vyjadreniu spisovateľky na aktuálnu tému. Pozrel na článok, meno autorky a znechutene hodil rukou – vraj si to nemám všímať, pretože osvetlenie skutočnej pravdy o udalostiach a ľuďoch nebude ocenené pochvalou, ale naopak – nálepkami neokomunistu, fašistu, rasistu či antisemitu … alebo inými, dnes veľmi modernými prívlastkami, ak chce niekto umlčať hlas pravdy … a za to mu to nestojí.

Iný kamarát je bývalý novinár, ktorý sa dnes živí – renováciami striech. Nikdy som nemal ani zlomok jeho daru slova, ktorým oplýva. Precestoval polovicu sveta, videl množstvo konfliktov a obetí, aby svoju kariéru novinára ukončil s konštatovaním – pravda nikoho nezaujíma. A prostitútku niekoho záujmu robiť nechcel. Ale spomienky mu ostali, a priznám sa, pri občasných rozhovoroch o zážitkoch často vydržali len tí s “ hrubým “ žalúdkom. Napríklad pri opise čečenských bojovníkov za mier a nezávislosť, ktorí odrezávali hlavy zajatcom a chválili sa svojimi krutosťami na internete. Alebo pri opise “ spravodlivej “ sebaobrany Izraela – napríklad nelegálnych osadníkov na palestínskych územiach, ktorí pokojne vyvraždili rodinu vrátane tehotných žien a detí, lebo si bránila vlastný majetok. Či pri spomienke na srbské “ sviece “ – teda srbských policajtov v Prištine, ktorých Albánci obliali benzínom a zapálili …

Spomínal, ako priniesol fotodokumentáciu z niektorých zverstiev, ktoré na svojich cestách zažil, a všade ho odmietli. Toto nikoho nezaujíma … je to nedôveryhodné …. chceli sme niečo iné ….

______________________________

Dejiny ľudstva píšu vrahovia, pričom namiesto atramentu obvykle použijú – krv. Čo je ešte horšie, niekto to často vydáva za primeranú cenu – pokroku a šírenia demokracie. Nikto nepovie, že nad demokraciou “ západného “ typu si odpľúvajú mnohí, ktorých ňou chcú “ obdarovať „. Chceme vám dať demokraciu … slobodu … ale nikto sa nespýta, čo chcú sami oslovení. To nikdy “ darcu “ nezaujíma. Nám prezentujú prostituujúce médiá nejakého Aliho ako diktátora. Domáci ho však vidia ako vodcu najsilnejšieho klanu, ktorý podľa ich mienky celkom prirodzene vládne aj krajine. Sú na to zvyknutí, žijú tak stáročia a netrpia ničím z toho, čo tak “ zasvätene “ opisujú médiá.

Nikto nespomenie, ani len okrajovo, že v prevažnej väčšine krajín s drakonickými trestami za porušenie zákona – by ste sa pokojne mohli prechádzať po ulici s vrecom peňazí na pleci … a nič sa vám nestane. Nehrozí, že by vás pre pár šupov napadol nejaký narkoman, a rovnako nehrozí, že po zapnutí televízora sa na vaše dieťa v denných hodinách vyvalí záplava krvi a násilia. Nikto nespomenie, že “ diktátor “ vybudoval systém s kvalitným zdravotníctvom, ktoré je dostupné všetkým vrstvám obyvateľstva. Ani to, že sociálny systém je nastavený tak, aby zabezpečil všetkým vzdelanie a slušný život. Ani to, že diktátor platí talentovaným deťom štúdium na špičkových školách v zahraničí … to nikoho nezaujíma.

Je diktátor, lebo sa nechce deliť o moc a bohatstvo krajiny s rôznymi zahraničnými vagabundmi, a nechce okrádať vlastný národ. Každý “ demokrat “ poukáže na to, že diktátor býva v okázalom luxuse … koho z obyvateľov to asi trápi, ak majú všetko, čo potrebujú pre slušný život ? Nikto sa nepozrie na vlastnú krajinu, kde v mene “ demokracie “ žije slušne len elita, a ostatní denne bojujú o prežitie. Však majú demokraciu a slobodu – tak im musí byť dobre, nie ?

Nikto neprizná, čo je napríklad za obmedzením cestovania v niektorých krajinách. Napríklad aj to, že nádejný cestovateľ má ženu a päť detí, o ktoré by sa mal starať. Nikto mu nebráni cestovať, ak zanechá pri odchode dostatok prostriedkov na prežitie rodiny, ak by sa náhodou nevrátil. Prečo by mal jeho rodinu živiť niekto iný ? Však si len spomeňme, koľko “ hrdinov “ z tejto krajiny utieklo, lebo tu nemohli žiť a nechalo vlastné deti na krku príbuzným (alebo detskému domovu)… o tom však už nikto nechce počuť … a po prevrate sa sem vracali ako hrdinovia … bojovníci proti režimu.

Hajzli … povedal by dedo.

Dejiny píšu vrahovia, klamári a zradcovia. Len hlupák očakáva, že ak vykopne dvere na byte, všetci okolidúci budú neskôr rešpektovať jeho súkromie, kým neosadí nové dvere. Omyl ….. mnohí skúsia nazrieť, a väčšina z nich si skúsi aj niečo odniesť. Padla zábrana … padajú aj pravidlá.

_____________________________

Prečítal som si “ monodielko “ spisovateľky. Keby som niečo podobné splodil za socializmu ako slohovú prácu, zrejme by to učiteľka roztrhala a doporučila, aby som sa už o nič podobné nepokúšal. Kontaktoval som autora jednej recenzie – ani neodpísal. Spýtal som sa známeho v kníhkupectve – len sa zasmial, a konštatoval, že majú na sklade tri zaprášené kúsky tohoto literárneho skvostu a pokojne ich hocikomu darujú …

Čomu mám veriť ? Recenziám “ osobností “ na internete, alebo skúsenosti predajcu ? Alebo vlastnej skúsenosti a názoru, že s týmto “ skvostom “ by som si nepodložil ani kratšiu nohu na stole v chate ? Neviem …

Čítal som diela Huga, Twaina, Tolstého … či mnohých iných. Nečakám od nikoho, že sa bude rovnať s velikánmi … ale kde je vlastne hranica medzi dielom a brakom ? Alebo – ak sa dá niečo ideologicky využiť, pokojne na to vyrúbeme celý les, hoci je to – hnoj ? Potom nie sme lepší, ako boli rôzni politrukovia za čias socializmu …

______________________________

Počas jednej rekonštrukcie vraždy sa vrah zrazu obrátil ku chlapíkovi, ktorý sedel za stolom s krígľom piva v ruke (ako svedok skutku) a povedal – “ … ty si vrah, lebo si mi povedal, že ma žena podvádza. Keby si mlčal, ešte by žila …. “ Vrah dostal jedenásť rokov basy a príbuzní mu posielajú rôzne balíky a peniaze do basy, čím sa pravidelne chvália. Svedok sa musel časom odsťahovať, lebo mal podľa príbuzných a susedov “ krv na rukách “ , lebo nemlčal a prezradil záletnú ženu … nepripadá vám to zvrátené ?

Pre mňa je to rovnako zvrátené, ako označenie autora podpriemernej knižtičky (jedinej) za – spisovateľa. Je to urážka tých, čo sú naozaj – spisovateľmi … a umelcami.