O Slovensku

Minulosť je beštia, každého raz dobehne. Aj politikov, ale hlavne ľudstvo. Hlavne vtedy, keď sa niekto nechce poučiť – či už na cudzích, alebo vlastných chybách.

Čím to je, že históriu ľudstva písali skoro vždy duševne chorí ľudia ? Čím to je, že snaha o nápravu krívd vždy viedla k spáchaniu ešte väčších neprávostí ?

Stáročia vlády šľachty a kráľovských rodov viedli k revolúciám a rôznym prevratom. Paradoxne, hoci boli revolúcie organizované v mene zmeny života obyčajných ľudí k lepšiemu, obvykle končili presne naopak – represáliami, vybavovaním osobných účtov, likvidáciou oponentov a často zavedením oveľa krutejšieho režimu, než bol ten zvrhnutý. Obete snahy o zmenu k lepšiemu sa často rátali na desaťtisíce, ba niekedy aj na milióny. Prečo ?

Napoleon bol produktom francúzskej revolúcie, Hitler zase krízy 30. rokov a sklamania z výsledku 1. svetovej vojny … Stalin zase vojny medzi dedičmi ruskej revolúcie a trónu, ktorý opustil produkt nemeckej politiky v snahe o oslabenie Ruska V.I. Lenin. Nikto vtedy nečakal, že zdanlivo bezvýznamný revolucionár bude pri vzniku impéria s režimom, ktorý bude mať na svedomí milióny vlastných ľudí. Lenže – aj Leninových predchodcov, súputnikov a nástupcov sprevádzalo presne to isté – podcenenie charakteru, ktorý často na verejnosti skrývali. Ich túžby po absolútnej moci. Napoleon začínal svojku závratnú kariéru ako generál revolúcie, ktorý mal zastaviť vonkajších i vnútorných nepriateľov, pričom do jeho pozície ho dostali ľudia, ktorí už skôr vedeli, že nemá žiadne škrupule a pokojne použije delá aj proti vlastnému národu. Hitlera podporoval v jeho začiatkoch veľkokapitál, ktorý chcel zastaviť komunizmus a dostal k moci rovnakú, ak ešte nie horšiu – beštiu.

Pritom ich začiatky boli kruté a ťažké – Napoleon dlhé roky trpel pre svoj korzický povôd, Lenin i Stalin zažili väznenie cárskym režimom (prvý pre svoje politické snahy, druhý zločiny), Hitler nevedel naplniť svoju túžbu po významnom vojenskom postavení či kariére umelca …. a často za svoje neúspechy vinili svoje okolie.

Nadšenie z voľby Afroameričana na post amerického prezidenta opadlo, a svet začína poznávať aj následky krutého omylu výboru pre udeľovanie Nobelovej ceny, ktorý udelil cenu za mier človeku – ktorý pre mier nič neurobil. Moc sa dostala do rúk človeka, ktorý je spitý vlastným úspechom a úplne zabudol na to, čím mal byť pre miliardy ľudí na svete – symbolom rovnosti bez ohľadu na pôvod. Dostal do rúk palicu, ktorá sa mala podľa predstáv mnohých stať taktovkou, určujúcou smer cesty k lepšiemu životu. Lenže …. on taktovku používať nevie, a tak ostala palica – palicou. A v rozčarovaní z vlastného zlyhania a kritiky, ktorá sa na neho valí zo všetkých strán, mláti palicou okolo seba.

_______________________________

Rasizmus a diskriminácia sú neprijateľné. Avšak najväčšou chybou, ktorú ľudstvo opakuje dookola, je rozdávanie moci a zbraní ľuďom, ktorí boli v minulosti terčom útlaku. Vývoj sa vždy uberá rovnakou cestou – najprv prídu vzletné slová a sľuby, neskôr snaha o pomstu za príkoria a nakoniec diktatúra absolútnej moci, ktorá cielene ničí všetko a všetkých, čo zavonia kritikou alebo odporom.

Na začiatku je túžba po rovnoprávnosti, na konci zástupy obetí a nové krivdy. Tak končí nepremyslené lietanie od mantinelu k mantinelu. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko – po II. svetovej vojne chceli mocnosti odškodniť obete holokaustu a dať židovskému národu vlastný štát. Ako to dopadlo ? Jedným z národných hrdinov Izraela je A. Kovner, človek, ktorý sa na sklonku II. svetovej vojny pokúšal o pomstu za nacistické zločiny a chcel zabiť šesť miliónov Nemcov. A dnes sa svet ticho prizerá palestínskemu holokaustu – ľudia sú pod hlavňami zbraní vyháňaní zo svojich pozemkov a domov … a na ich majetok prichádzajú – novodobí arizátori, ktorí si stavajú domy a osady.

Aj Slováci poznajú na vlastnej koži následky žobráckej opery – na začiatku bola snaha o integráciu rómskeho etnika. Dnes sa už chápe ako diskriminácia voči tomuto etniku absolútne všetko – od vyjadrenia kritického názoru, cez odmietanie neobmedzeného financovania požiadaviek (údajne) utláčaných Rómov – však si spomeňme, ako zlodeji z jednej osady napadli vlastníka poľa, ktorý bránil svoju úrodu a nakoniec pred kamerami drzo argumentovali – však potrebujeme niečo jesť, nie ? Čo máme dať deťom ?

________________________________

Je hanbou spoločnosti, ak toleruje existenciu diskriminácie. No ešte väčšou hanbou je, ak spoločnosť umožní diskriminovaným, aby riešili svoje problémy diskrimináciou iných. Nikdy nie je výsledkom lepší život, ale vždy sú výsledkom – nové konflikty. A žobrácka opera sa stále opakuje.