O Slovensku

Nech už bola I. Bartošová akákoľvek, tento osud si nezaslúžila. Priam desivo vyznelo konštatovanie jedného z predstaviteľov bulváru – “ vieme, že ju zabíjame …“ … a na inom mieste chladné priznanie, že “ … vôbec ma netrápia osudy rodín a vzťahov, ktoré sme zničili …“ .

Zdá sa, že v mene zárobku súčasná spoločnosť toleruje takmer všetko. Dokonca aj priznanie nejakého “ novinára „, že si je vedomý ničivých následkov svojej činnosti na nejakej osobe, ako aj toho, že to môže viesť k strate ľudského života. Ako aj konštatovanie, že sa jedná o obyčajný biznis, prenasledované sú “ len “ celebrity … či verejné osoby, a mnohé dokonca túto činnosť bez problémov tolerujú, prípadne sa na nej priamo podieľajú. Takže, všetko je vlastne v poriadku.

Nie je. Už nejaký čas vieme (a novinár nám to nepriamo potvrdil), že terčom bulváru a jeho honby za ziskom nie sú len osobnosti verejného života, ale aj obyčajní ľudia – napr. obete rôznych tragédií. Otvorené priznanie, že napríklad aj na centrálach záchranných systémov sedia hyeny, ktoré za peniaze pokojne nechajú fotografovať napr. vášho príbuzného po autonehode, či ako obeť nejakého zločinu – to je nielen desivé, ale stojí aj za zamyslenie a otázku – kde sme to vlastne spadli ? Odpoveď sa nebude páčiť nikomu – spadli sme do žumpy, kde sa morálka len dusí kdesi na dne, pod nohami peňazíchtivých – hajzlov.

Smutné je, že ľudské utrpenie je najlepším kšeftom – však aj na Slovensku dosahuje najvyššie predajné čísla bulvárna žumpa. Mnohí priam slintajú po tom, kto a s kým spí, či podvádza svojho zákonitého partnera, prípadne smeruje – do basy. Vôbec nepremýšľajú nad tým, že raz sa aj oni môžu stať artiklom na predaj, a sotva sa budú v tejto situácii cítiť príjemne. 

Vidíš, dala si zväčšiť kozy … vybľafol na mňa raz počas prestávky kolega, keď sledoval reprízu x-tého vydania žumpy s názvom Smotánka. Veru … zasmial som sa, len škoda, že mozog ostal úplne rovnaký … ako zrnko hrachu. Kolegu to však zjavne netrápilo, keďže ho zjavne zaujímal len pohľad od krku po pás.

S násilím rátame, ale nemáme ho radi … priznal jeden tvorca hajzlového spravodajstva. Niektorí nás napadnú, ale vieme im to vrátiť, hrdo podotkol. Nuž, ako sa do hory volá, tak sa aj zvykne ozývať, napadlo ma pri čítaní jeho úprimnej spovede. Myslím, že nejaká facka pre takúto hyenu naozaj nie je veľkou tragédiou – horšie by však bolo, keby sa niekto rozhodol jej správanie oplatiť rovnakou mincou a začal by sledovať jeho rodinu, manželku/priateľku, či deti. Ktovie, akú hrdosť by hyena začala pociťovať v tejto chvíli ? Koľko šťastia by prežíval vo chvíli, keď by niekto z jeho príbuzných prechádzal ťažkým obdobím, a niekto úplne cudzí by mu túto časť života vytrvale “ vylepšoval “ pravidelnými kopancami.

Sme ešte ľudia ? Niektorí sa na ľudí už len podobajú. A keďže ostatných už berú len ako potenciálne vedro peňazí, mali by sme aj hyenám zaželať, aby aj ich raz v bolestivej chvíli niekto iný bral len ako – vhodný kýblik na zárobok. Nech sa im bezcharakternosť a bezohľadnosť vráti rovnako – a najlepšie na tých, ktorých milujú a sú pre nich tým najcennejším v živote.

Keď hyeny chladne a vypočítavo prehliadali, že I. Bartošová je aj matka, partnerka, ale hlavne – človek, nech to raz prehliadnu iní – pri nich.

A my sa zamyslime – po tejto spoločnosti naozaj túžime ? O čo sme potom lepší, ako hyeny ?