O Slovensku

Odjakživa som si myslel, že chodec je druh, ktorý sa presúva silou vlastných nôh. Doba a ľudia však ukazujú, že chodcom je podľa niektorých – korčuliar, alebo aj cyklista. A čo je ešte zaujímavejšie, mnohí z týchto “ chodcov “ nielen požívajú privilégiá chodcov …

Pre mnohých vodičov sa stávajú nočnou morou neregulované (teda bez semaforov) prechody pre chodcov. Musia sa široko-ďaleko obzerať, či im nevbehne do cesty nejaký “ chodec “ na dvojkolesovom tátošovi, ktorý srdečne “ serie “ na to, že prechádza cez cestu.

Pokiaľ viem … vlastne doba zapríčinila, že už si tým nie som celkom istý, ale v iných krajinách to platí dodnes – cyklista môže vstúpiť na prechod pre chodcov len tak, že svojho tátoša tlačí vedľa seba. Na Slovensku to zjavne neplatí, ba dokonca v prípade kolízie z autom je okamžite perzekuovaný vodič.

Zabudnite na prezumpciu neviny, sedeli ste v aute – ste vinný. Napokon – ľahšie sa vytrieskajú peniaze z vodiča auta, než cyklistu, no nie ?

Pred pár rokmi som videl nehodu cyklistu a auta v Trnave. Cyklista vletel v plnej rýchlosti na prechod pre chodcov, a vodič nemal šancu nielen reagovať, ale ani brzdiť … nepomohli by zrejme ani keramické brzdy, keďže sa mu protivník zjavil doslova pred kapotou. Skončilo to tragicky, hoci cyklista nezomrel. Ten skončil na invalidnom vozíku, lenže vodič ? Dlhé mesiace bol bez vodičského oprávnenia, stratil kvôli tomu aj prácu, a zrejme dodnes poriadne nespáva. Hoci – vodičák mu nakoniec vrátili … asi má na spravodlivosť svoj názor, a sotva ešte niekedy uverí, že nejaká spravodlivosť vôbec existuje.

Ako svedok som sa zúčastnil súdu. Na povrch vtedy vyplávali viaceré zaujímavosti – napríklad fakt, že vodič bol podrobený dychovej skúške, ale cyklista – nie. Zlyhala aj neďaleká kamera, ktorá mala ukázať dianie na prechode, ale akosi práve vtedy – nefungovala. Iste – nebola to dopravná kamera. Lenže …

Celé konanie mi skôr pripomínalo nejakú inkvizičnú scénu zo zlého filmu. Fraška začala vystúpením jedného svedka, ktorý bohorovne tvrdil, že vodič podľa jeho názoru mohol a mal predvídať, že – nejaký šialenec na bicykli vbehne na prechod tesne pred autom. Znalca, ktorý potvrdil, že vodič nemohol ani predvídať a už vôbec nie reagovať na vzniknutú situáciu, vypočúvali skôr ako nepriateľa štátu a zaujatého svedka. Iný znalec (ktorého si najal otec cyklistu) potvrdil slová svojho kolegu, a okamžite sa stal (podľa objednávateľa posudku) hajzlom. Sudca sa prizeral, a o akomsi krotení vášní v štýle Súdnej siene z istej televízie – zabudnite.

Súd sa ťahal skoro dva roky. Vodič síce nakoniec vyviazol ako nevinný (podľa rozsudku), ale pochybujem, že sa tak aj cítil.

Včera som videl niečo podobné na inom mieste. Dve slečny na korčuliach pokojne vbehli pred autobusom na prechod, a šťavnato nadávali vodičovi, ktorý neveriacky krútil hlavou. O to viac, že jedna z nich veselo džavotala do mobilu a akési pravidlá im zjavne nič nehovorili. Určite nie sú samé …

______________________

Za svoju bezvýznamnú kariéru vodiča som videl desiatky, možno stovky chrapúňov za volantom. Pravdou však je, že objektívnosť sa pri stretoch vodiča s inými účastníkmi premávky nenosí. Samozrejme, mám na mysli Slovensko. Vodič je automaticky vinníkom, a je skôr zázrakom, ak sa niekto zaujíma aj o druhú stranu a jej správanie na ceste.

Vodič má predvídať …

Gumenné pravidlo z pera idiota, ktorý sa nejakým zázrakom dostal k tvorbe zákonov. Ak je vodič povinný predvídať vývoj situácie, malo by to byť aj povinnosťou ostatných účastníkov. Dnes žijú napríklad chodci v presvedčení, že majú absolútnu prednosť na prechode, a úplne kašlú na inú časť predpisov, ktorá jasne hovorí, za akých okolností môžu vstúpiť na prechod pre chodcov.

Za toľko opľúvaného socializmu by polovica cyklistov nikdy nevyšla na žiadnu cestu. V noci je úplne bežné, že stretnete cyklistu bez osvetlenia, či šmatlajúceho ožrana po strede cesty. Ani pohyb na chodníku nie je veľmi bezpečným športom – nie je žiadnou výnimkou, že po chodníkoch jazdia veselo dospelí na bicykloch a zúrivo nadávajú, ak sa im niekto neuhne. Kedysi to nerobili ani deti … o korčuliaroch radšej ani nebudem hovoriť.

Niečo treba zmeniť … ale v tomto štáte zatiaľ nie je, a zrejme ani dlho nebude – záujem.