O Slovensku

V roku 1960 malo mesto bezmála 1 850 000 obyvateľov a bolo vzorom prosperity a úspechu. O štyridsať rokov neskôr nedosahuje počet obyvateľov ani 720 000, a rovnaké mesto je vzorom úpadku, korupcie, kriminality a … hlúposti.

John má 57 rokov. V tomto meste sa narodil, prežil bezmála päťdesiat rokov svojho života, aby bol napokon nútený opustiť svoj majetok a utiecť s tým, čo sa vošlo na korbu jeho pick-upu. V meste ostalo všetko – jeho dom, i hroby jeho príbuzných a predkov. Predkovia mesto budovali, príbuzní neprežili jeho úpadok, a následky, ktoré to prinieslo.

Americký úspech … mnohí o tom snívali, ale oveľa viac bolo tých, ktorý tento sen nikdy nedosiahli, a nejeden z nich zaplatil honbu za chimérou aj vlastným – životom. V tejto spoločnosti má hodnotu len úspech, nič viac. Majetok, postavenie, kontakty, vplyv … asi najlepšie svedčí o úrovni spoločnosti fakt, že nie je žiadnou výnimkou, ak dostanete pozvanie na párty, ktorá končí – výberom do klobúka na zaplatenie účtu. Na pozvánke to nenájdete, alebo tam nájdete nič nehovoriacu skratku, ktorej rozumejú len domáci. Veru – ste naozaj hosť. Len význam termínu – hosť – tu chápu trochu inak. Napríklad tak, že hostiteľ zabezpečí stan, gril, energie a osvetlenie … ostatné si musia priniesť hostia.

John bol v práci, keď sa to stalo. V dome, ktorý bol oproti jeho domu – zaznela streľba a vybehli niekoľkí mladíci. Z verandy Johnovho domu ich videla vybiehať jeho žena a staršia dcéra. A mladíci zase videli ich … Žena išla zavolať políciu, dcéra vošla do domu za ňou a zamkla dvere. Mladíci síce najprv odišli, ale o chvíľu sa vrátili. Vyvalili dvere na Johnovom dome, a ozvala sa opäť – šialená streľba.

Idete po ulici a pripadáte si ako v nejakom katastrofickom filme. Brodíte sa opadaným lístím, prechádzate prázdnymi ulicami, ktoré lemujú opustené domy. Občas okolo vás preletí auto s výskajúcou (nafetovanou) mládežou, ktorá neraz strieľa pre vlastné pobavenie do vzduchu … alebo okien opustených domov okolo cesty. Domáci hovoria, že vtedy netreba mať škrupule a vbehnúť do prvých dverí, ktoré dokážete otvoriť a niekde sa ukryť. Ak to neurobíte, môže sa stať, že ste práve prežili svoje posledné chvíle.

Johna priviezla domov polícia. V hale ležalo nehybné, plachtou prikryté telo jeho staršej dcéry. Na poschodí v spálni ležala manželka, v detskej izbe syn a jeho kamarát zo susedstva a v kolíske plakala najmladšia ratolesť – sotva osemmesačná dcérka. Jediná prežila vystrájanie bandy, ktorá pôvodne zaútočila na dom oproti Johnovmu, ale vrátila sa, lebo jej vraždenie malo nežiadúcich svedkov. Neskôr obhliadajúci lekár konštatoval, že v prípade včasnej pomoci mohla jeho manželka prežiť, a s veľkou pravdepodobnosťou by zachránili aj syna.

Ak v tomto meste zavoláte na políciu, v lepšom prípade príde do 30 minút, ale obvykle za hodinu – hodinu a pol. Sanitky chodia do 20 minút, ale sú štvrte, kde sanitka nepríde vôbec – posádka má strach. Nie je totiž ničím neobvyklým, že posádku sanitky počas zásahu napadnú narkomani v domnení, že nájdu vo vozidle alebo u posádky nejaké použiteľné – drogy.

Podobne je to aj s policajnými hliadkami. Pravidelne patrolujú len po úzkom centre mesta, vo vzdialenejších častiach sa objavia zriedkavo, alebo vôbec. Väčšina pokusov o nastolenie poriadku v niektorých štvrtiach, ktoré ešte ostali obývané, končí obvykle streľbou a rozšírením zoznamu tých, čo zahynuli v službe. Začiatkom 70. rokov by Johnova rodina zrejme prežila, pretože hliadky zvykli prísť do troch minút od nahlásenia udalosti.

John sa rozhodol, že predá dom a odíde z mesta. Z mesta odišiel, dom však nepredal. Hoci bol dom vo veľmi dobrom stave, udržiavaný, pekne zariadený a vybavený, nikto ho nechcel – nepredal sa ani za cenu, ktorá by pokryla Johnove výdavky na sťahovanie pár vecí, ktoré sa vošli do auta. Posledná ponuka na predaj bola za – 100 dolárov. Nič.

John teda zbalil najnutnejšie, naložil do auta malú dcérku a vydal sa na cestu, o ktorej nevedel, kde skončí. Dnes býva v kempingovom mestečku, ktoré vznikajú a zanikajú podľa potrieb obyvateľov. Vykonáva funkciu akéhosi policajného zástupcu, a snaží sa vychovávať dcérku. Žijú síce v relatívnom pokoji, ale budúcnosť je neistá. Mestečko môže zo dňa na deň zaniknúť a oni sa budú musieť pobrať ďalej. A bojovať o prežitie.

DETROIT

_____________________________

Mesto vyhlásilo bankrot. Dlhé desaťročia sa hospodárilo so stratami a nikoho to netrápilo. Vlastne – straty sa dokonca plánovali. Napriek tomu, že svojho času mesto prežívalo rozkvet zásluhou automobiliek, nikto nemyslel na budúcnosť. Bohatí si stavali vlastné štvrte, obkolesené múrmi a chránené strážnou službou. Život vonku ich – nezaujímal. Ľudí “ zvonku “ poznali len ako zamestnancov, alebo vôbec. Keď prišla v 70. rokoch prvá kríza, siahli majitelia automobiliek a ostatných firiem k osvedčenému receptu – prepúšťaniu a znižovaniu platov zamestnancov.

John si spomínal, ako začal pracovať v továrni. Tri roky bolo celkom dobre, potom prišli ťažké časy. Zavolali ich k vedúcemu, ktorý chladne oznámil, že ak si chcú zachovať prácu, musia sa vzdať tretiny platu. A tak sa vzdali, lenže … napriek stratám a ťažkým časom si šéfovia naďalej vyplácali honosné platy a každoročné odmeny za “ ťažkú “ drinu. Ďalej stavali luxusné vily, jazdili v drahých limuzínach s obrovskou spotrebou benzínu, slnili sa na jachtách, alebo lyžovali v drahých zimných strediskách.

V mestskej správe to fungovalo podobne. Klesali príjmy, ale zachovávali sa platy vysokopostavených úradníkov. Ak bolo potrebné šetriť – prepúšťali sa ľudia s najnižšími platmi z výkonných zložiek. Svojho času došlo aj k absurdnosti, že istá údržbárska organizácia pod kuratelou mesta mala troch šéfov, ale len dvoch zamestnancov, ktorí vykonávali reálne práce. Šetrenie pokračovalo okliešťovaním verejných služieb – hoci ľudia platili čoraz viac, služby ubúdali. Ubúdalo sanitiek, hasičov, policajtov … postupne sa okliešťovala aj bezpečnostná služba. Kedysi prešli po ulici min. dve policajné hliadky za hodinu, v poslednom roku, kedy John býval v meste, sa policajná hliadka zjavila v jeho ulici len na základe telefonátu, aj to nebolo isté, kedy príde. A či vôbec príde.

Zdravotné problémy ? John spomínal, že v posledných mesiacoch a rokoch mal postihnutý bez ohľadu na závažnosť problému oveľa väčšiu šancu prežiť, ak ho naložili do auta a odviezli do nemocnice sami. Ak by totiž čakali na sanitku, zrejme by sa jej príchodu – nedožil.

____________________________

Obzrite sa okolo seba, keď dočítate tieto riadky. A zamyslite – nezačína vám vaše mesto pripomínať Detroit ? Iste, policajných hliadok chodí po uliciach množstvo, ale to sa dialo v istom období aj v Detroite, keď sa mestskí radní snažili riešiť nárast sociálnych problémov navyšovaním počtu členov represívnych zložiek. A platili za to okliešťovaním iných, oveľa potrebnejších služieb, či plánovaním strát v hospodárení a prevádzkou mesta – na sekeru. A prišiel rok 2013 …. stačilo polstoročie na pád z vrcholu.

BANKROT

____________________________

A budúci rok budeme v polčase … rozpadu.