O Slovensku

… je zrejme autor komentára SME, ktorý napísal, že sankcie majú zmysel a Rusko vyvolalo vojnu na Ukrajine. Dokonca – premýšľam, či medzi autorom komentára v treťotriednom plátku, a ukrajinským lídrom Porošenkom nie je nejaký rodinný vzťah. Vyjadrenie nahlúpleho rangu by o tom mohli svedčiť. Ktovie … isté je, že len duševne chorý človek môže tvrdiť o sankciách Ukrajiny voči Rusku niečo v tomto štýle – “ Rusko si musí uvedomiť, aké straty utrpí, ak Ukrajina obmedzí vzájomné vzťahy.“

Dlžník sa vyhráža veriteľovi, že si už viac nepožičia, a odmieta žiť na jeho účet …

Demokracia … istý diskutér mi včera napísal, že v žurnalistike (ale aj iných oblastiach života) platí – “ koho chlieb ješ, toho pesničku spievaj …“ Je to ten istý diskutér, čo na inom mieste tvrdo kritizoval niekdajšiu komunistickú propagandu vo vtedajších denníkoch a iných médiách. Podľa neho neexistovala sloboda slova, ani tlače. No, podľa včerajšieho výroku musím konštatovať, že všetko bolo za socializmu v poriadku. Prečo ? Koho chlieb jedli novinári, komunistickí pohlavári či eštebáci – toho pesničku spievali. Ak je to v poriadku dnes, muselo to byť v poriadku aj vtedy, nie ?

Bojovali proti systému … neslobody a bezprávia.

Naozaj ? Poviem vám tajomstvo – ak niekto bojoval proti predstaviteľom komunistickej strany a ich spriaznencom, jeho životnosť bola obvykle veľmi krátka. Obvykle … strana a vláda sa vedeli veľmi rýchlo vysporiadať s oponentmi. V 50. rokoch končili v pracovných táboroch a na šibeniciach, v neskoršej dobe – v kotolniach, alebo ako smetiari. Tí najhorlivejší mohli skončiť aj inak – napríklad si omylom vybrali na odchod z bytu – okno na 5. poschodí. Alebo zmizli, prípadne im v krajnom prípade odobrali majetok a občianstvo – a vyhnali ich z domoviny. Tí, čo sme zažili, vieme, o čom teraz hovorím.

Záver je jednoduchý – ak niekto verejne bojoval proti systému, a napriek tomu sa mu nič nestalo, alebo žral v base rezne a fajčil malborky – tak bol plateným odporcom systému, poistkou pre budúcnosť. Kto pochybuje – nech sa zamyslí nad osudom lustračného zákona. Hoci musím priznať, že som veľmi rád, ako tento zákon skončil, lebo sa jasne ukazovalo, že bude len kladivom proti určitým – nepohodlným osobám. Nie však proti zločincom …

Roky, ktoré od údajného prevratu v novembri 1989 uplynuli, ma prinútili trochu viac uvažovať nad tým, či to nebolo všetko úplne inak. Stačí si spomenúť na nástup Gorbačova a sklamanie aparátčikov v bývalej republike. Zistili, že časy gerontokracie nemilosrdne končia, a rovnako končia aj časy “ nezištnej “ pomoci ZSSR. Navyše, nikto nevie, aké slová padli medzi Reaganom a Gorbačovom pri stretnutí na Islande. Isté je, že po tomto rokovaní už bolo všetko úplne inak.

Socializmus nepadol ekonomicky, ako sa obvykle tvrdí. Napokon, svedčia o tom roky, ktoré štát žil z predaja toho, čo sa po roku 1945 postavilo. Jeho pád bol zrejme vecou politickej dohody, a neochoty špičiek skrývať majetky pred obyvateľstvom.Disidenti poslúžili, a potom sa rozdelili na dve skupiny – použiteľné prostitútky a hlupákov, ktorí nepochopili, že okrem lukratívneho šliapania chodníka nič viac nedostanú. Kto súhlasil, ten zarobil. Kto odmietol – ten skončil … napríklad ako odhalený spolupracovník štátnej bezpečnosti. Mohlo to byť takto ?

Neviem … ale myslím si, že mohlo. Poznajúc rozsah represívnych zložiek, ktoré mali komunisti k dispozícii, ak by chceli zabrániť novembru 1989, žiadna demonštrácia by nebola … nestihlo by sa zísť ani toľko ľudí, čo by sa vošli do krčmy, a už by boli – vybavení. Zbití, spútaní či v base. Ako napríklad protestujúci proti globalizácii v New Yorku.

Moskve neublížia sankcie tak, ako poškodia Brusel. Nie je žiadnym tajomstvom, že Rusi už dávnejšie mali pripravené krízové scenáre pre prípad, že by ich chcel Brusel vydierať. Napokon – ukrajinský konflikt začal snahou o bagatelizáciu zločinov J. Tymošenkovej, pokračoval tlakom Bruselu na diktát cien, za ktoré bude nakupovať ruský plyn a skončil krvavým Majdanom. Hlavne však sklamaním, že vina za krviprelievanie sa nedala hodiť na exprezidenta Janukovyča, ktorý napriek provokáciam nesiahol po hrubej sile, ako jeho americký náprotivok počas protestov proti globalizácii. Obrovské sklamanie pre scenáristov ukrajinského prevratu.

A čo bude nasledovať ?

No … najprv krach sankcií a snaha médií o zakrytie pravdy. Napríklad prekrúcaním faktov. Ako povedala jedna mastná hlava – Rusko už dávno nie je veľmoc. Má pravdu, Rusko je totiž superveľmoc – bohatá a dostatočne silná, aby sa vysporiadala aj s vydieraním. A po skončení sankcií príde mastný účet, ktorý budú platiť aj Slováci, ak sa neprebudia. Nebude prvý, však dodnes platíme cech za vopred inscenovaný prevrat v novembri 1989. Otázkou je, či ho dokážeme prežiť.