O Slovensku

Radšej by som bol, keby tu boli Američania, než Rusi. Od roku 1948 sa v tejto krajine nestalo nič pozitívne …

 

Nič nedokazuje lepšie zúfalstvo diskutéra, ako tento citát. Vlastne, tento výrok presne dokazuje, čoho všetkého sú ľudia schopní, aby zakryli vlastnú hanbu. Pocit, ktorý je v živote človeka úplne normálny, pretože každý urobí z času na čas niečo, za čo sa neskôr – hanbí.

Boli sme naivní … a čo má byť ? Naleteli sme sladkým rečiam ľudí, ktorým sme verili, že im naozaj ide o pravdu a lásku. Uverili sme, že je u nás oveľa horšie, ako kdekoľvek inde. Mali sme pocit, že nie sme slobodní a mohli by sme byť aj slobodnejší. Zabudli sme, že sloboda nie je otázkou peňazí, či dovolenky niekde v Karibiku, alebo luxusnej vily, týčiacej sa nad obrovskými múrmi s kamerami. Zabudli sme, čo tu naozaj bolo po vojne, a čo skutočne pribudlo.

Vyspelosť spoločnosti poznáte podľa toho, ako sa stará o najslabších – chorých, starých, deti … a koľko chudobných a žobrákov v nej nájdete …

 

Ako sa starala spoločnosť o ľudí medzi spomínanými rokmi 1948 – 1989 ? Samozrejme, nejedno pracovné miesto bolo skôr virtuálne, než naozaj potrebné, ale – dávalo človeku pocit, že je pre spoločnosť potrebný a užitočný. Od toho sa odvíjala nielen miera kriminality, ale aj zdravie ľudí – ľudia, ktorí majú pocit užitočnosti, sú oveľa čulejší, a samozrejme aj menej náchylní na rôzne “ civilizačné “ ochorenia. Niekto povedal – aký je život v králikárňach ? Môj názor je, že určite lepší, ako pod mostom, či na neustálej púti medzi podnájmami a ubytovňami. Alebo v strese pri splácaní hypotéky.

Všetci boli rovnako chudobní ….

Je chudobný človek, ktorý má prácu, rodinu, bývanie ? Myslím, že nie. Je bohatý človek, ktorý má neistú prácu, množstvo dlhov, ale môže cestovať po svete … ? Myslím, že nie. Na cestovanie obvykle nemá čas, často ani peniaze a navyše denne bojuje o prežitie. Koľko slobody asi pociťuje ? Som skôr presvedčený, že rovnako sa dá povedať – všetci boli rovnako bohatí. Určite je to však lepšie, ako desať percent superbohatých medzi zbytkom chudákov.

Zaostali sme za svetom …

Naozaj ? A prečo v nejednej krajine upravovali podľa nás školstvo ? Prečo boli naše družstvá vzorom pre zmenu mnohých fariem ?

Pohrdame opilcami a flákačmi … prečo sme im dali moc ?

A prečo sme netrvali, aby prijali za svoje konanie to, čo žiadali od komunistov – zodpovednosť za svoje skutky ? Roky klamali národ, hovorili o uťahovaní opaskov, predávali majetok štátu (hoci tvrdili, že po komunistoch nič neostalo) a sami neboli ochotní obetovať z vlastných príjmov ani halier, ba naopak – podľa inflácie si ich upravovali, hoci ostatným to zakazovali so slovami – nemôžeme roztočiť inflačnú špirálu.

Vážení páni a dámy … ak sa nechcete ocitnúť v 30. rokoch minulého storočia, zažiť krízu a utrpenie našich dedov a tolerujete zasahovanie USA v rôznych končinách sveta, modlite sa, aby Rusko zasiahlo na Ukrajine. Ak to neurobí, čaká vaše deti veľmi pochmúrna budúcnosť.

Pretože, spor na Ukrajine nie je o demokracii, ale obnovenej snahe určitých skupn dostať sa na hranice Ruska a neskôr sa pokúsiť o to, v čom zlyhali Napoleon a Hitler – dobytie Ruska akýmkoľvek spôsobom. Avšak – nezabúdajte, že napadnutie Ruska akýmkoľvek spôsobom znamená vždy len jedno – problémy a konflikty po celej Europe. Ozaj – prečo nezaplatia následky sankcií svojím majetkom ľudia, ktorí ich vyhlásili ?