O Slovensku

Na dvere ktosi nesmelo zaklopal. Potom sa otvorili, a spoločne s kamarátom sme zbadali deduška, no ako z rozprávky. Dlhá biela brada, ledva prepletal nohami za pomoci malej paličky. Vysvitlo, že prišiel pomôcť upadajúcemu futbalovému klubu v malej obci, kde sa narodil a prežil celý život. Mám len sto libier, potichu hlesol, ale rád pomôžem …

Je jasné, že sa tento príbeh nestal na Slovensku. Podstatou je však niečo iné – deduško bol jedným z množstva patriotov, ktorí nakoniec nielen zachránili maličký a zdanlivo bezvýznamný klub, ale mu aj dali nový zmysel do budúcnosti.

Na Slovensku to nehrozí … naozaj nie.

Dukličku, ako hovoria skalní svojmu futbalovému klubu v Banskej Bystrici, som sledoval len zďaleka. Nebolo dosť času na iné veci, napokon, aj tak som to mal bližšie na štadión prešovského Tatrana, či košickej Lokomotívy. To však nie je podstatné, skôr je podstatné niečo úplne iné – úpadok bystrického športu je dokonalým obrazom úpadku slovenského športu. A klasickou ukážkou, prečo veci v našej malej krajine – nefungujú.

Takže, výkladnou skriňou Banskej Bystrice bolo viacero športov – u žien basketbal, hádzaná … medzi mužmi skoky na lyžiach, futbal, a v poslednej dobe aj hokej. Lenže – všetko postupne upadalo. Prečo ? Na hádzanú neboli peniaze, basketbal tiež padol na podobnej banánovej šupke, o skokoch na lyžiach škoda hovoriť … stačí sa pozrieť na skokanský areál Králiky, či bývalý unikát v centre mesta. Mocní mesta nemajú k jeho prezentácii žiadny vzťah, či skôr ich šport a umenie zaujímajú len vtedy, ak sa môžu – presúšať v oblekoch pri nejakom úspechu a ukradnúť si trošku slávy, ku ktorej vôbec neprispeli. Ani nemali záujem.

Fanúšikovia ? Zabudnite, ani pri nádejnom boji o titul pod vedením L. Molnára sa nešli tribúny starého štadiona prepadnúť. Bolo ich síce viac, teda ako fanúšikov, ale ak by bojovala o titul Trnava, to by bolo iné rodeo. Navyše, ako kamarát spomenul, mestskí radní sa potichu dohadovali, ako osláva historický titul, ale pomoc klubu ? Zabudnite … to predsa nie je ich vec. Napokon, môžeme si pri tom spomenúťaj na kvalifikačný zápas MS 2010 v JAR, kde v Bratislave skúpili pre smradov v kravatách skoro všetky vstupenky, a nakoniec sme so Slovinskom nielen prehrali, ale navyše to vyzeralo počas stretnutia ako na pohrebe. Samozrejme, na posledný zápas v Poľsku už išli opäť len skalní … však v úspech skoro nikto neveril.

Bystrica trpí ešte niečím … ani za socializmu nebola mestom, do ktorého by sa nejako extra upierali pohľady mocných. Povinne prišli na oslavy SNP, a to bolo tak všetko. A v športe sa často hovorilo, že z Bystrice je do reprezentácie dlhšia cesta, než na – Mesiac. Svoje by o tom vedeli povedať práve niekdajšie futbalové ikony Dukly – Nemec, Kocian, Kunzo …

Futbalový stánok ? Na zaplakanie … odjakživa sa do Bystrice chodilo skôr plávať, než hrať futbal. Mesto štadion nezaujíma, a majiteľ klubu na komplexnú rekonštrukciu – nemá. Však je na všetko skoro sám …

Nemôžeme sa diviť, však pod pláštikom Národného futbalového štadiona sa bojuje o naplnenie súkromných záujmov istých osôb … hoci, nebolo by lepšie, ak by štadion pre potreby reprezentácie stál napríklad vo Zvolene, Bystrici alebo niekde v blízkosti stredu Slovenska ? Nebolo … smradi z Bratislavy predsa nebudú cestovať, však to môže zbytok Slovenska.

Podobne to bolo aj v hokeji … a predstavte si, vraj aj v Bystrici. Odchovanci chceli postaviť nový stánok pre rodný klub a mesto im ponúklo pozemky kdesi pánu-bohu za chrbtom. Zlé jazyky hovorili, že niekto nedostal prísľub podielu na kšefte a iný zase podpory – vo voľbách. Ktovie … mimochodom, pri ceste Zvolenom mi pohľad na obchodné “ europske “ centrum vždy vyvolá myšlienku, koľko asi bolo treba korupcie, aby niekto povolil takto zdevastovať pohľad na historické centrum mesta príšernou betonovou kockou.

Vraj je to o úľavách na daniach za sponzorstvo …

Klamstvo … prešiel som veľa krajín, a skutoční patrioti dajú peniaze na šport či kultúru bez ohľadu na to, či z toho nejako vyťažia. Na Slovensku však máme podobných úkazov veľmi málo.

Chceme svoje peniaze …

No, a diváci chcú svoju zábavu. Niekedy je však pohľad veľmi bolestivý – hráči ledva behajú, súťažia v tom, kto prekopne tribúnu, či prežije zápas … Napríklad pri pohľade na tenisový duel s Američanmi som mal pocit, že za nás hrajú – amatéri. Neviem, či by som niekde medzi starými pánmi našiel hráčov, ktorí majú tak zúfalé – podanie. Najdôležitejší úder … Tak to však dopadne, ak sa v športe robí nábor a nie – výber. A rozhodujú peniaze …

Potom klubom ako bystrická Dukla hrozí krach, hoci vychovávajú skvelú mládež, ale predbehnú ich tí, čo majú dosť peniažkov, a môžu hráčov – kupovať bez ladu a skladu. Však nevadí, že mužstvo vystupuje ako rozladený orchester s nadopovaným kapelníkom, nie ?

Ak nie je systém, nie sú ani úspechy …