O Slovensku

Konečne zrušili tabuľkové platy a každý bude zarábať podľa schopností … radoval sa kedysi niekdajší kolega a kamarát.

No, tabuľkové platy síce nie sú, ale ani on nezarába podľa schopností. Vlastne, časom zistil, že zarába oveľa menej, ako za čias tabuľkových platov, a to i napriek tomu, že má oveľa viac skúseností. Na jeho schopnosti šéfovia zreteľne kašlú, napokon, tie im nezaplatia nové autá, milenky či pobyty niekde v Karibiku. Naopak – čím viac ho oderú, tým viac si užijú.

Nemusím stáť v rade na mandarínky, pomaranče, toaletný papier, práčku či televízor … len tak na okraj podotkol známy, ktorého mimoriadne zlostia moje blogy.

Naozaj, nemusí. Všetkého je dosť, len nie na jeho stole. Práčku má vyše dvadsaťročnú, televízor si kúpil na splátky (a pred mesiacom mu ho vzali, lebo potreboval na lieky a nemal na splátky), občas si kúpi mandarínku či pomaranč … nemá nimi preplnený stôl, hoci ich je dostatok. Kde je asi problém ? Najprv nemal, lebo nebolo a teraz nemá, hoci – je. Je na tom lepšie ? Neviem …

Ak chcem niečo zmeniť, môžem kandidovať …

Veru, môžeš. Aj kandidoval, len to akosi nedopadlo dobre. Hoci bol poctivý, pracovitý a slušný, ktorého mali ľudia veľmi radi, hlas mu – nedali. Prečo ? Nuž, jednému vadilo, že by mohol mať viac, než iný … inému vadilo, že má v rodine “ feťáčku “ … a čo vadilo ostatným, to sa vôbec nedozvedel, ale radšej dali hlas tým, o ktorých vedeli, že ich roky – okrádajú. Paradox, nie ? Nie, žiadny paradox, iba povestná vlastnosť pospolitej Slovače – ak sa ja dusím po nos v lajne, môže aj druhý …

Sme predsa slobodní a môžeme si robiť, čo len chceme. Blá-blá-blá … vôbec to totiž nie je pravda. Môžete robiť len to, čo vyhovuje mocným a bohatým. Vtedy ste relatívne slobodní a voľní. Všetko je otázka pohľadu mocných – na takom Majdane protestoval ukrajinský ľud, hoci demonštranti tvorili aj v čase najsilnejších protestov sotva 2% obyvateľstva, a obvykle 0,01% … naopak, svojho času na opačnej strane zemegule protestovali len vagabundi a chuligáni, hoci tvorili 33,4% miestnej populácie. A to, len tak na okraj, nepálili policajtov, ako spomínaný ľud … na Ukrajine.

Verdan robil sedemnásť rokov v osobnej ochrane rôznych celebrít a politikov. Neskôr vydal knihu spomienok a problém bol na svete.

Klienti boli totiž bohabojní ľudia na verejnosti, čo sa veľmi nezhodovalo s ich spôsobom života, ktorý verejnosť nepoznala. Niektorí boli narkomani, iní by s prepáčením pretiahli aj chorú smrť (ak by nevyskočila na strom) alebo domáceho miláčika – lebo pod vplyvom všetkého, čo kde-kade našli, si často nepamätali ani vlastné mená … a iní, hlavne verejní činitelia boli zase skorumpovaní až bolo strach pozrieť na nich … ale na verejnosti zbierali rôzne ocenenia za poctivú prácu v prospech verejnosti (ktorú chránili pred okrádaním tak, že ju radšej okradli sami), či charitu v prospech chudobných a chorých … a tak na Verdana lietala žaloba za žalobou. Však komu by sa páčilo, ak by daňový poplatník zistil, že verejný činiteľ trávil 90% pracovného času na golfovom ihrisku, alebo rôznych večierkoch ? Alebo, ako by sa páčilo voličovi, keby zistil, že jeho zástupca, zúrivo presadzujúci protipotratové zákony, posiela zástupy svojich mileniek na interrupcie, lebo použitie gumy je pod jeho dôstojnosť ?

Nakoniec súd zakázal predaj knihy Verdanových spomienok, lebo pravda sa síce má a musí odhaliť, ale nesmie sa dotýkať – vyvolených …

Diktátor a beštia ? Selim to videl inak – dostal vzdelanie, neskôr prácu. Bývanie problémom nebolo, dane boli nízke a dvere na krajine dokorán. Nepáči sa ti ? Môžeš odísť, nikto ti nebráni. Lenže nikto akosi neodchádzal, a nepomáhali ani správy svetových médií o krutovláde diktátora, ktorý bez škrupulí popravoval oponentov. Selima pri týchto článkoch pochytil vždy smiech … popravení boli totiž ľudia, ktorých by v krajine kritikov bez škrupulí označili za – teroristov. Niektorí nastražili na diktátora výbušniny, iní ho skúšali odstreliť alebo uniesť. To však nikoho nezaujímalo. Aj Selima sa pýtali, či netúži po slobode a demokracii. Ale – však som slobodný, nikto ma neobmedzuje … sklamane hodili rukou a odišli, Selimovo vyjadrenie sa nikdy a nikde neobjavilo. Prečo ? Pri zmienke o voľbách sa Selim smial, až sa za brucho chytal. Na čo by mi to bolo ? Krajina funguje, kriminalita je nízka … máme všetko, čo pre život a výchovu detí potrebujeme. Ale – v krajine vládne diktátor ? Selim sa zasmial a opýtal – vari si volíte šéfa vo firme ? Nie. A platí vás dobre ? Väčšinou mizerne. Prečo teda nezavediete demokraciu a voľby ? Však je to jeho firma. No vidíš … poznamenal Selim. Potom sme na tom lepšie, lebo ani my si vládcu nevolíme, ale máme dobrý a pokojný život.

Je to naša kultúra …

Poznamenal Saíd pri otázke o burkách. My sa nestaráme, prečo pobehujete po uliciach v lete polonahí, prečo by vás malo trápiť, že naše ženy chodia zahalené. Napokon – tie, ktorým sa to nepáči, obvykle opustia našu krajinu a žijú niekde vo svete. A čo dohodnuté sobáše ? Saíd sa vtedy len uškrnul – ak chcete ísť príkladom, prečo si nemôžu potomkovia rôznej šľachty v Europe slobodne vybrať svojho partnera ? Prečo sú aj u vás elity, medzi ktoré sa bežní ľudia nedostanú ? Nie ste náhodou pokrytci ? Asi sme …

Veru, sme členovia rôznych elitných klubov s naleštenými kľučkami, ale pri bližšom pohľade sa vyvalí – špina a smrad.

Pozlátko nedokáže zakryť, že už dávno nie sme hybnou silou pokroku … ani vzorom morálky. V skutočnosti sme len zrnkami prachu v komédii na veľkom javisku, kde nevidíme na druhý koniec.