O Slovensku

Jedna lopta, dve bránky … a každý hráč má jednu hlavu a dve nohy, ale výsledky sú úplne odlišné. Kde je pes zakopaný ?

Asi v tom, že dodnes nepochopili niektorí slovenskí funkcionári železné pravidlo športu – peniaze všade nepomôžu. Iste, niekto môže dávať za príklad rôzne elitné futbalové kluby, netreba však zabúdať na jedno – ak by platili skutočné ekonomické pravidlá a dlhy by mali svoje hranice, tiež by asi mnohé vyzeralo úplne inak. Lenže aj tie súčasné hviezdne kluby potvrdzujú, že ani neobmedzená studňa financií všetko nevyrieši, ak nestojí v pozadí aj niekto, kto vie – myslieť.

Slovenské kluby nikdy nebudú mať rozpočet ako Chelsea či Bayern, ale smutné je, že ak sa aj medzi nimi vyskytnú finančne stabilné subjekty, nevedia to využiť na viac, ako (niekedy dosť pochybné) trumfy v našej národnej súťaži. Akoby si majitelia a funkcionári mysleli, že ak skúpia to najlepšie na Slovensku, musí to stačiť aj na medzinárodnom poli. Veľký omyl …

Dva súčasné protiklady – zabezpečený Slovan, a nad priepasťou sa pohybujúca Banská Bystrica. V čom je rozdiel ? A v čom sa zhodujú ?

Oba kluby majú v súčasnej dobe mizerné výsledky, v prípade Banskej Bystrice sa zatiaľ profiluje pomerne vážny kandidát na zostup. Lenže – potom sú už len rozdiely. Slovan má vyvážený rozpočet, dostatok financií – Banská Bystrica sa neustále borí s problémami pri hradení nákladov, spojených s chodom klubu. Slovan hráčov nakupuje, naopak Banská Bystrica musí predávať, aby vôbec nejako prežila.  Prečo sa teda výsledky tak verne podobajú ?

Slovan je preplnený dirigentmi, ale nemá hráčov, ktorí by robili (obrazne povedané) čiernu robotu. Behali, dreli, bojovali o každú loptu a svojím prístupom poriadne znechucovali súperom život. Mužstvo pripomína orchester s mnohými dirigentmi, ale ani jedným hráčom. Každé mužstvo sa dá obvykle identifikovať podľa svojho spôsobu hry, ale Slovan – nie. Za posledné roky sa nielen v Slovane vystriedala kopa trénerov, ale obraz hry sa nemenil – všetko pôsobilo akosi umelo, náhodne. Niečo sa možno podarí … tak pôsobila hra. Nečudo, že pomerne dlhé roky dominovala v slovenskom futbale žilinská škola, a pravdepodobne po krátkom problematickom období sa na svoj tron vracia. Hoci, bude mať veľmi tvrdého konkurenta v Trenčíne, kde tiež pochopili, že kupovanie hráčov nie je cestou ku kvalite hry a úspechom.

Ak v tejto súvislosti opäť spomenieme Banskú Bystricu, tam sa diali zázraky už pomerne dlho. A raz musel klub naraziť na dno. Vzorec bol vždy rovnakž – tréner postavil stabilnú kostru mužstva, dal hre tvár a vo chvíli, ktorá mohla konečne priniesť úspechy, musel klub predať celý základ mužstva. A začínalo sa zase od začiatku. Priznám sa, niekedy mi odvolaný tréner Hrnčár pripomínal kuchára, ktorý vie navariť chutnú polievku aj z hrnca čistej vody, ale to nemohlo trvať donekonečna. Financie boli a budú tragédiou klubu, ktorý má skvelú výchovu mládeže a za iných okolností by mohol byť ozdobou slovenského futbalu. Tak, ako kedysi Dubnica.

Pociťujete pri súčasných vystúpeniach slovenských klubov na medzinárodnej scéne – hanbu ? Ja nie … aj v športe platí, že ako sa do hory volá, tak sa aj ozve.

Ak sa pozrieme na slovenský futbal, zístíme, že Slovan robí fackovacieho panáka, Trenčín sa posúva vpred malými a istými krôčikmi (a možno raz sa naozaj splnia slová, že bude vážnym konkurentom aj na medzinárodnej scéne), žilinský futbal sa zásluhou trénera Guľu a neobvyklej trpezlivosti vedenia opäť dostáva do popredia. Potom sú tam Trnava a Košice, ktoré sú schopné bojať nielen o titul, ale aj – o záchranu. Senica a Myjava sú osobitné kapitoly, postavené na miestnych nadšencoch, ale ostatní ? Hlavný cieľ – prežiť. Iste, niekto by podotkol, máme tu predsa perspektívny projekt z Podbrezovej. Máme, pravda – ale to, či je perspektívny, sa ukáže až po druhej-tretej sezone. Skôr to nebude.

Hovorí sa, že šport je výkladnou skriňou štátu. Na Slovensku to – neplatí.

Tu sa chceme na jednej strane hrdiť úspechmi, ale na druhej strane trieskame do tej výkladnej skrine kladivami a rozbíjame všetko, čo máme na dosah. Kedysi tiekli peniaze zo stávkových hier predovšetkým do športu, dnes končia v štátnom rozpočte, lebo ekonomickí géniovia, ovešaní rôznymi titulmi z prestížnych univerzít zničili všetko, z čoho mal štát príjem. K tomu pridajme nepriateľský postoj štátu voči sponzorom, ktorí musia zaplatiť dane aj z toho, čo niekomu darujú. Prirátajme k tomu postoj ľudí, ktorí nechodia do hľadísk štadionov, lebo niektorí sa boja vagabundov, iní na to nemajú peniaze a tí, ktorí zase na to majú, nie sú ochotní peniazmi plytvať na divadlo tretej cenovej … a výsledok sme videli včera na Letnej.

A tu vôbec nejde o výsledok, a fakt, že Slovan ani raz nerozvlnil sieť za súperovým brankárom v štyroch stretnutiach. Svojho času sa totiž smiali z Banskej Bystrice, že hrá naivný futbal. Vtedy prehrala pri svojej prvej účasti v bývalom pohári UEFA s Borussiou Monchengladbach doma 2:3 a vonku 1:4. Lenže – aj napriek týmto prehrám diváci na štadion chodili, lebo videli hru, ktorá mala svoju myšlienku. A čo vidia dnes ? Prečo by mali dnes fandiť klubu, hoci aj porazenému … ?

Nemáme talenty, ktoré by sme vedeli udržať v kluboch a dokázali by konkurovať na medzinárodnom poli … a nerobiť hanbu ? Máme … ale nemáme čosi oveľa dôležitejšie – systém.

A práve absenciu systému vidieť aj pri výstavbe (údajne) Národného futbalového štadiona. Namiesto záujmu krajiny sa (opäť, a ktoviekoľký raz) presadzuje záujem klubu a určitých podnikateľských skupín. Slovo národný je len maskou, ktorá má kryť ich skutočné ciele. Nečudujme sa, ako potom vyzerá slovenský šport.