O Slovensku

Bez príspevkov z európskej únie by sme nepostavili cesty, diaľnice, školy, nemocnice …

 

Údajne niečo v tomto zmysle hovoria slovenské politické špičky. Neviem, ja podobné reči nepočúvam. Ale ak si dobre spomínam, tak Rázsochy sa nedokončia nikdy, a jediné nemocnice na Slovensku sú tie, ktoré sa postavili v období 1918 – 1989. Aj školy si pamätám, ale hlavne tie, ktoré boli namiesto modernizácie zatvorené, pričom všetko sa dialo postupne, pomaličky, aby sa národ nebúril. Napríklad v Banskej Bystrici je v areáli bývalej základnej školy Billa. Inde na Slovensku, myslím, že to bolo niekde na Spiši, je v areáli bývalej školy skládka odpadu a asociálnych živlov. Cesty ? Denno-denne jazdím po cestách, ktoré boli obnovované v plnom rozsahu naposledy koncom 80. rokov, a dnes sa po nich jazdí ako na tankodrome, alebo lodi. Iste, pribudli nám nejaké úseky diaľnic a rýchlostných ciest, akurát neviem, ako to poslúžilo ľuďom v regióne, ako ten náš. Dane totiž platia, povinnosti si plnia a okrem toho musia myslieť aj na náhrady škôd, ktoré im spôsobili štátni úradníci tým, že na ich potreby sa – vykašlali.

Taká je realita. Denne urobíme do práce šesťdesiat kilometrov na svojich autách, ani centimeter po vychvaľovaných diaľniciach, ale zato celé trasy sú doslova posiate výtlkmi a jamami … a my sponzorujeme autoservisy.

Roky sa živím vlastnými silami, ak som si nepomohol sám, nič som nemal. Napriek tomu neostávajú po mne dlhy, neostávajú po mne sklamaní a nešťastní ľudia, a nikto sa nemusí skladať na moje podnikanie. Ale musím pochváliť aj štát –  nevšíma si ma, nezaujímam ho (s výnimkou obdobia platenia daní a poplatkov), a dokonca mi dopraje aj primeranú porciu adrenalínu, keď mojimi daňami dotuje mojich konkurentov. Proste sa snaží, aby som sa udržal v kondícii do vysokého veku – však aj plánuje, že moja generácia pôjde do dôchodku okolo sedemdesiatky. Skutočne skvelý plán – väčšina z nás sa jej nedožije, a tí, čo sa jej náhodou dožijú, tiež neminú veľa z toho, čo zaplatili na odvodoch. A o to viac ostane rôznym špekulantom a podvodníkom, údajne správcom našich úspor.

Bývalý spolužiak je poslanec, člen niekoľkých správnych rád, a ešte neviem čoho. Ako to stíhaš ? Vieš, o stíhaní to nie je, povedal mi medzi štyrmi očami. A o čom to je ? Nahrab si, kým môžeš … uchechtol sa. A čo povinnosti ? A čo by bolo … však, ak treba, vyhlásime súťaž, vyberie sa dodávateľ, a eurofondy to zaplatia. A čo zaplatia ? Čo sa pýtaš ako somár, všetko zaplatia …

Veru, naozaj všetko. Krásna tabuľka vedľa cesty hlása, že tento úsek sa opravil z fondov EÚ, práve je tomu rok. A samotný úsek hlása, že ho opravoval buď diletant, alebo sa niekto dobre nabalil. Po roku sú totiž opäť vyjazdené koľaje, popraskané krajnice, či kde-tu výmole. Ono, to je tiež nápad, rekonštruovať cestu počas zimy, v mrazoch, občasných zrážkach a snežení … nie, za to dodávateľ nemôže, za to môžu kamióny, čo po tej ceste jazdia. Ech … ale veď to ste vedeli, že po nej jazdia kamióny, nie ? Vedeli …

Lenže … ako nakoniec zisťujem, tak výberové konanie vyhrala spoločnosť, ktorá má sedemdesiat administratívnych pracovníkov, ale ani jedného – cestára. Tá následne poverila inú spoločnosť, aby jej vyhľadala dodávateľa prác. Dodávateľ prác sa našiel … so skladmi materiálu, parkmi strojov, ale … opäť bez ľudí, ktorí by mali v tejto oblasti skúsenosti. Žiadny problém … nie ? Dodávateľ prác zverejnil dopyt, oslovil sprostredkovateľskú agentúru … a čoskoro sa našla firma, ktorá má prax a ľudí. Nie zamestnancov, bláznite ? Živnostníkov predsa. Tí si platia všetko sami, aj sú sami zodpovední. Za všetko … a tak skúsme sledovať reťazec – víťaz súťaže inkasuje 30% (čistého zisku v podstate). Sprostredkovateľ dodávateľa prác inkasuje 10% z hodnoty zakázky. Dodávateľ prác inkasuje 15% z hodnoty zakázky. Agentúra inkasuje 5% z hodnoty zakázky. Ešte sa nič nepostavilo, a už sa minulo 60% z celkového rozpočtu na zakázku. A za ten zbytok sa zakázka nakoniec realizuje. Výsledok ? Dodatky k zmluvám, omeškania v termínoch, nezaplatené práce (živnostníkom samozrejme), mizerná kvalita. Všetci sú spokojní, samozrejme okrem tých, čo práce vykonali (lebo obvykle nedostanú zaplatené) a tých, čo dielo používajú (lebo platia dvakrát – prvý raz prispievajú na opravy či budovanie, druhýkrát tiež na opravy – vlastného majetku, ktorý zničila odfláknutá práca a nekvalitný materiál).

Pekný systém, nie ? A funguje aj inde, len sa o tom verejne nehovorí. Nedávno napríklad ktosi vytiahol na Kotlebu, že berie provízie z platov na vlastnú politickú stranu. Všetci kričia – fúúúúúúúj, fúúúúúúúúúj, zbavte sa ho. A najviac kričia tí, čo vedia, že tieto praktiky vlastne fungujú všade. Dostanete z eurofondov na podporu rozvoja zamestnanosti, ale nakoniec zistíte, že najväčší balík dostanú nemecké, francúzske či britské spoločnosti. Slovač dostáva drobné na lízatka. Ministerstvo vyhlási výberové konanie na dodávateľa sanitiek a v poodmienkach sa objaví, že motor musí byť radový päťválec … ktorý akoby náhodou vyrába jediná spoločnosť v danej dobe. Alebo – akoby náhodou sa zverejní oznam o výberovom konaní na – neverejnom mieste.

Poradenská firma … vedľa visí veľké logo EÚ, ktoré oznamuje, že prispelo na jej činnosť. Vojdem dnu a žiadam od slečny, sediacej za stolíkom s luxusným notebookom nejaké informácie. Strčí mi do ruky leták, ktorý mi hrdo oznamuje, že poskytujú – poradenské služby. Však preto som sem prišiel, to som už vedel predtým. Dohodnite si termín, zašušle, lebo v pyskoch drží žuvačku. Dohodnem a neskôr prichádzam v dohodnutom čase. Čaká ma fešák v úhľadnom obleku, ktorého meno odkiaľsi poznám, ale neviem si spomenúť. Vypočuje ma, robí si poznámky, nakoniec vytiahne knižtičku, a začne mi nahlas čítať – zákon. Zákon poznám, namietam … zaujíma ma, ako to funguje v praxi. No to si vraj musím nájsť nejakú firmu, ktorá tieto veci robí … nakoniec zisťujem, že mladíček má vyštudovanú sociológiu, s ktorou chce radiť v otázke využitia termálnych prameňov … radšej idem preč, lebo som si zrazu uvedomil, odkiaľ to meno poznám a pochopil, že žiadna užitočná informácia nebude. Rovnako sa totiž volal niekdajší minister, ktorý kde šliapol, tam tráva nerástla.

A pozor … to nie je jediný prípad. Skúste sa niekedy prejsť po poslaneckých kanceláriach v regiónoch. Placka únie visí na každej, ale obvykle v nich nenájdete nikoho, alebo len sekretárky. Stretnúť poslanca ? V parlamente tvrdia, že je medzi svojimi voličmi v regióne … a v regióne tvrdia, že je v parlamente.

Brusel je najdrahší chliev, aký poznám. A vôbec sa nedivím, že ho povaľači a špekulanti ospevujú.